Jdi na obsah Jdi na menu
 


5. Človek v boji za slobodu a humanizmus a jeho revolta proti  spoločnosti vo svetovej romantickej literatúre.

 

Romantizmus /90. roky 18. stor. - 30. roky 19. stor./

- Veľká francúzska revolúcia, Angl. burž. rev. - pád feudalizmu

- hospod. oblasť - kapitalistické výrobné vzťahy, založené na moci peňazí /ovláda celý osobný i spoločenský život jednotlivca/, nemožnosť osobného rozvi­nutia, rúcanie predstáv o ideálnej spoločnosti. Buržoázia odmieta klasického hrdinu, usiluje sa o nový spoloč. ideál. Konflikt jednotlivca so spoločnosťou, neistota, spôsobená voľnou kap., konkurenciou, odcudzenosť k svetu, opustenosť, zbytočnosť, nespokojnosť - revolta - nový vzťah človeka k životu, svetu a spo­ločnosti.

Dve významné udalosti na prelome 18. a 19. st. ovplyvnili svetový hospodársky a politický vývin: priemyselná revolúcia v Anglicku a buržoázna revolúcia vo Francúzsku. Znamenali úplný rozpad feudalizmu.

Prevládajú kapitalistické výrobné vzťahy. Nesplnili sa však predstavy o slobode a rovnosti. Svet ovládla moc peňazí. Peniaze ovplyvnili základné ľudské hodnoty (láska, priateľstvo, rodina). Človek, ktorý nedokázal realizovať svoje predstavy, sa cíti zbytočný a opustený. Táto situácia vyvolávala odpor voči klasicistickej harmónii. romantizmus - protiklad k osvieteneckému racionalizmu - obmedzenie rozum. poznania, zdôrazňovanie subjektu a uprednostňovanie citu a obrazotvornosti. Romantik /autor/ nevie pochopiť nepriaznivé zriadenie kap. proti človeku, pocit samoty a pesimizmu.

preromantizmus - obrat od rozumu k citu

 

Romantická literatúra

- prekonávanie lit. klasicizmu, často i osvietenectva. Nový hrdina je v rozpore so spoločnosťou /vládnucou triedou/, osamotenosť /krajný individualizmus/, niekedy aktívne zapojenie do spoloč. činnosti. Výsledok rom. revolty - životné tragédie /rom. pesimizmus/. Význ. črta - túžba po ideále /láska, sloboda/, častá autoštylizácia autora do hrdinu ovládaného vášňami - pútnik, zbojník - výnimočná postava vo výnim. situáciach.

Konflikt - rozpor medzi snom, túžbou, ideálom a skutočnosťou kap. vzťahov. Sny - doplňovanie utrpenia a biedy v skutočnosti, výraz bezmocnosti a biedy.

Témy - nejestvuje privileg. téma - spracovanie života, riešenie stavovských priehrad, používanie prvkov hovorovej reči, noví hrdinovia z rôznych spoloč. vrstiev, aj spoločensky zaznávaní. Prebúdzanie nár. vedomia - návrat do minu­losti /historizmus/, obrat k ľud. slovesnosti, nástup harmónie kontrastov /napr. ošklivosť - krása/.

ZNAKY ROMANTIZMU:

 Postavy romantických liter. diel sa búria proti spoločenských konvenciám, nechcú sa podriaďovať zákonom, nenachádzajú pochopenie, ani u svojich najbliž­ších. Stávajú sa preto spoločenskými vydedencami, zbojníkmi, väzňami, žobrákmi, tulákmi, pútnikmi, vyhnancami z vlasti a pod.     - zobrazovanie kontrastov života, najmä kontrast medzi túžbou, snom človeka a drsnou skutočnosťou

 Romantický hrdinovia bývajú výnimočnými ľuďmi. Sú to silní jednotlivci

vyznačujúci sa prehnanou citovosťou, ktorá prechádza do vášní. Často prejavujú znaky výlučného individualizmu. Ak ich individualizmus prerastá do odmietania akejkoľvek svetskej či božskej autority - hovoríme o titanizme.

Karel Hynek Mácha

lyrickoepická skladba: Máj (skladba má 4 spevy a 2 intermezzá. Zbojník Vilém zabije  zvodcu svojej milej Jarmily, pričom netuší, že zvodcom je jeho vlastný otec. Odsúdenca popravia a Jarmila sa zo zúfalstva utopí. Mácha v osude Viléma nastolil otázku vzťahu jedinca a spoločnosti a rieši ju ako revolučný romantik v prospech jednotlivca. Dielo sa vyznačuje prekrásnymi opismi prírody, ktorú stavia do protikladu s osudmi hlavných hrdinov Viléma a Jarmily.)

George Gordon Byron

- túžba po slobodnom vývoji človeka, túžba utiecť a zároveň aj odhodlanie zúčastniť sa národnooslobod. bojov. Charakteristického pre neho je búrliváctvo, krajný individualizmus, boj za slobodu národov, titanizmus /hrdina sa cíti silný niesť zodpovednosť za premenu spoločnosti/. Ovplyvnil J. Kráľa a J. Bottu.

- romantický hrdina je pre autora prostriedkom na vyjadrenie vlastných ná­zorov a pocitov. Autor sa so svojím hrdinom otvorene stotožňuje. Dielo sa tak stáva romantickou sebavýpoveďou spisovateľa. Je to prejav autorského subjekti­vizmu (protiklad klasicistickej objektivity). Aj pri zobrazovaní hrdinov sa spisovatelia zameriavajú na vykresľovanie ich duševných stavov. Dochádza k syn­kretizácii žánrov (epika sa silno lyrizuje, vzniká nový žáner - lyricko-epická básnická poviedka)

 Jazyk literárneho diela obsahuje prvky hovorovej reči, lebo do literatúry sú uvádzané postavy z nižších spoločenských vrstiev. Autori sa pokúšajú prebudiť národné povedomie, preto často vychádzajú z minulosti národa=historizmus. Bo­hatý prameň podnetov našli romantici v ľudovej slovesnosti. Nastupuje harmónia kontrastov (krása- škaredosť,...).

Byron je tvorcom básnickej poviedky, ktorá okrem fabuly (deja) obsahuje vlastné úvahy a básnikove city. Jej vplyv sa prejavil v slovanskej literatúre (u nás: Kráľ, Botto).

Forma liter. diel: Lyrika, Epika, Lyricko-epické útvary, Básnická poviedka, balada

- lyricko-epická skladba: CHILDE HAROLDOVA PÚŤ

- autobiografické dielo v kt. opisuje svoje dojmy z ciest po Európe.

Spomína na pustošivé vojny a ľudské utrpenie. Opisuje krajiny, túži po ich oslobodení. Byron rozvíjal zásadu, že pri pretváraní skutočnosti je rozhodujúca účasť indivídua. Hrdina sa cíti dosť silným niesť zodpovednosť za jej premenu (titanizmus).

- hrdina opúšťa svoju spoloč. vrstvu, vlasť, cestuje po Európe - osamotenosť, obdiv prírody, spomienky na slávnu minulosť v protiklade so súč. tyranstvom a porobou, zúčastňuje sa národno-oslobodzovacích bojov.

 

V Nemecku v tomto období vzniklo hnutie mladých protifeudálne zmýšľajúcich autorov - Sturm und Drang. Zmyslom hnutia je sloboda vyjadrovania myšlienok a citov. Mnoho literár. podnetov načerpali z ľudovej poézie a ľudovej reči. Vod­com hnutia bol J. Herder. Ústrednou myšlienkou bola myšlienka humanity.

 Medzi najvýznamnejších predstaviteľov tohto obdobia patrí

Johann  Wolfgang  Goethe

- (preromantista) - túžba zabezpečiť slobodný rozvoj človeka - báseň Prometeus - nespokojnosť so spoločnosťou, vzbura proti nej, hrdina - obrana ľudskosti proti bohom.

 

Utrpenie mladého Werthera

- na pozadí nešťastnej lásky konflikt medzi formujúcim sa meštiactvom a vládnou triedou, aj negat. stránky buržoázie. Werther uteká z tohto sveta falše do prírody a k ľudu. Hlboko citlivý a humanisticky založený sa ocitá v rozpore medzi túžbou a jej neuskutočniteľnosťou /zaľúbený do ženy, ktorá je manželkou jeho priateľa/ - nevie prekonať spoloč. protirečenia a svoju vášeň - končí samovraždou.

- dvojdielny milostný román v listoch, rozprávanie v 1. osobe, kombinácia denníka a listov, listy píše Werther svojmu priateľovi Wilhemovi. Autor zobra­zuje osobné pocity a zážitky, rozpor medzi skutočnosťou, túžbou po slobode a nemožnosťou uskutočniť svoje plány vo feudálnom svete. Werther je mladý citlivý nadaný muž, ktorý stroskotal v láske k Lotte a neskôr v láske k žene jeho pria­teľa, neúspech v práci.

Mladík Werther zo zámožnej rodiny sa pri svojom pobyte v istej dedinke za­miluje do Lotty, dcéry tunajšieho úradského. Vie však, že krásna Lotta sa ne­môže stať jeho ženou, pretože je zasnúbená s mládencom Albertom. Lotta a Albert sa však stanú jeho priateľmi. Po ich svadbe hrdina už nevie vydržať vnútorné napätie a preto odíde.

Usiluje sa rozptýliť prácou, zábavou v spoločnosti, no nejde mu to. Túžba ho ťahá späť k Lotte. Vráti sa. Jeho duša je však plná bôľu a smútku. Prestáva ho zaujímať život, príroda, v ktorej krásach sa kedysi kochal a ktorú miloval. Spaľuje ho vnútorná vášeň, túžba po zbožňovanej Lette. Keď jej však nechce ublížiť a pokaziť jej rodinné šťastie, nachádza len jedno východisko - smrť. Smrť pre lásku. Povybavujúc všetky záležitosti a napíšuc list priateľovi, jed­nej noci sa strelí Albertovou pištoľou do hlavy. Po výstrele žil ešte pol dňa v bezvedomí a v bolestiach, obklopený smútiacimi priateľmi a dokonal.

Faust - veršovaná dráma. - základom je stredoveká legenda o učencovi Faustovi (stelesňuje túžbu po poznaní). Faust v túžbe za poznaním predal dušu Mefistofelovi, ktorý mu vrátil mla­dosť. Na konci života prichádza Faust k záveru: „Zaslúži ten len slobodu si žitím, kto denne o ňu bojuje"

dráma Egmont

FRIEDRICH SCHILLER

V dráme: ZBOJNÍCI - vyjadril konflikt medzi šľachtou a meštianstvom. Hrdinom drámy je Karl Moor, ktorého brat Franz nízkym osočovaním pred otcom pripraví o dôveru, snúbenicu a dedičské právo. Karl sa vzbúri proti otcovi a celej feudál­nej spoločnosti a stáva sa vodcom zbojníkov. Bojuje proti absolutistickému štátu a cirkvi, ale proti bohu vládnúcich stavia svojho boha lásky a spravodli­vosti. Hrdina zomiera, pretože nezvládol rozpor medzi svojím ideálom

a skutočnosťou.

HEINRICH HEINE

Zb. básní: KNIHA PIESNÍ - ho preslávila na celom svete. Veľkú účinnosť dosiahol hlbokým vyjadrením osobných, všeľudských a prírodných zážitkov. Využil v plnej miere ľudovú slovesnosť, najmä jej jazyk. Jeho poézia vyjadruje odpor proti so­ciálnym krivdám, čo cítiť najmä zo satirickej skladby:

NEMECKO-ZIMNÁ ROZPRÁVKA

 Medzi významné politické a sociálne najsmelšie básne patria:

SLIEZSKI TKÁČI

Alexander Sergejevič Puškin

- láska k človeku, nenávisť k nepriaznivej dobe.

- začiatky tvorby sú poznamenané romantizmom - rom. lyr. básne

Eugen Onegin - dráma. Má rom. dej s realistickými črtami /verný obraz skutoč­nosti / - typ zbytočného človeka. mladý aristokrat prežíva tragické životné po­city, ktoré vyplývajú z jeho pocitu zbytočnosti

Kapitánova dcéra - povstanie Pugačeva. Je to historický román.

Boris Godunov - dráma na motívy ruských bylín, vyzdvihuje úlohy ľudí.

Adam  Mickiewicz

- oduševnenie za ideály lásky a priateľstva.

- básn. skladba je poznačená mesianizmom - presvedčenie, že Poliaci sú vyvole­ným národom, ktorého utrpenie je obeťou pre blaho ľudstva.

Óda na mladosť - revolučná báseň, ideový a morálny program romantickej mlá­deže, oduševnenie za ideály lásky, priateľstva.

Konrád Wallenrod - mladý aristokrat prežíva tragické životné pocity, ktoré vyplývajú z jeho pocitu zbytočnosti

Pán Tadeáš - obe diela sú eposy

Sándor Petöfi

- najvýznamnejší maď. básnik. Jeden z revolucionárov, vodcov rev. v r. 1848, vychádzal z ľudu a jeho slovesnosti, z krajiny Dolná zem, program - slo­boda, rovnosť, bratstvo.

Verše - zbierka. Burcovanie más do boja proti šľachte. Sú to vlastenecké, ľúbostné a revolučné básne.

Apoštol - epická báseň, autobiografické črty, ľud nepochopil jeho myšlienky. Nenávisť voči tyranii, sklamanie z ľudu, ktorý ho nechápe. Ovplyvnil P.O. Hviezdoslava.

Obeste kráľov - rev. báseň, hrdinom je ľud, burc. do boja. Báseň pripomína báseň V. Huga Kráľom. Je to revolučná báseň vyzýva ľud, aby povstal proti kráľom, šľachte.

Koncom septembra - ľúb. báseň, ktorá je poznamenaná smútkom, a tento smútok je posilňovaný predstavou záhrobia, kde všetko končí avšak on sa však nevzdáva.

VICTOR MARIA HUGO (1802 - 1885)

Debutoval b. zb.: ÓDY A ROZLIČNÉ BÁSNE (v tejto zb. je jeho zmýšľanie

ešte monarchistické)

 V dráme CROMWELL sa prihlásil k romantizmu.

 Najvýznamnejšie sa jeho zmýšľanie (romantické) prejavilo v hre:

HERNANI. Základný konflikt v nej tvorí túžba po slobode a spravodlivosti a od­por proti násiliu panovníka a šľachty. Autor sa angažuje politicky, orientuje sa ľavicovo, bol odporcom Napoleona III. Z tohto dôvodu prežil 18 rokov v exile. Po 18 rokoch sa vrátil do svojej vlasti a až do svojej smrti presadzoval myšlienky humanizmu a demokracie.

- zložitá cesta umeleckého a svetonázorového vývinu, zo zástancu monarchie - aktívny bojovník proti nej.

Legenda vekov

- 3-dielny cyklus ep. básní. Poukazuje na rozmach človeka z temnôt k svetlu a ideálom, viera v krajšiu budúcnosť človeka, optimizmu.

Próza - zákl. konflikt - túžba po slobode a spravodlivosti, odpor oproti násilu panovníka a šľachty.

Romány - bohatý rom. opis, široké filozof úvahy, citovosť, rušný a napínavý dej, uviedol ľudí, cudzích pre klas. lit., opovrhnutých spoločnosťou: Bedári, Robotníci mora, Muž, ktorý sa smeje.

Chrám matky božej v Paríži

- vykreslenie kontrastov spol. - biedny ľud., jeho hrdinstvo i sebectvo a zákernosť aristokracie a cirk. hodnostárov. Rom. harmónia kontrastov - škaredý zvonár Quasimodo - krásna cigánka Esmeralda. Kontrasty sú i v samotných posta­vách:

Quasimodo - typ rom. hrdinu, osamelý pre svoj zovňajšok, trpiaci ovládaný vášňami /láska k Esmeralde/, je schopný silného citu. Zaľúbi sa do E., ktorá ľúbi iného. Kvôli jej láske sa vzbúri proti svojmu pánovi, ktorého zabije a po smrti E. dobrovoľne zomrie.

 

Hl. postavy: zvonár Quasimodo, arcidiakon Frollo, Esmeralda.

Vedľ. postavy: básnik Pierro Gringoire, Johan Frollo, kapitán Phoebus

Neúspešný mladý dramatik Pierre sa pri predstavení svojej mravoučnej hry stane svedkom voľby pápeža bláznov. Týmto je zvolený škaredý a hrbatý zvonár Q.. Vyzerá ako "rozbitý a zle pozliepaný obor". Je mohutný, svalnatý, lenže na chrbte má hrb. Jednu nohu má kratšiu a má len jedno oko. A na dôvažok je hluchý od zvonenia na zvonoch. Nik nevie, odkiaľ pochádza. Vychoval ho arcidiakon, ktorý ho vzal z dosky nalezencov.

Všetky tri osoby sa stretli v noci po voľbe na námestí de Gréve, kde tan­cuje mladá, pekná cigánka Esmeralda. Rozhnevaný kňaz zosadí Q. z piedestálu a spolu odídu. Pierre bez jediného groša vo vrecku po vystúpení sleduje E. po tmavých uliciach. E. sa ktosi spolu s Q. pokúsi uniesť, ale sa im to nepodarí, pričinením kapitána lukostrelcov Phoeba.

Pierre sa dostane na námestie Divov, zhromaždisko parížskej spodiny. Stáva sa tulákom, ale pretože nezloží skúšku, chcú ho obesiť. Zachráni ho E., ktorá si ho formálne vezme za muža. E. pomocou amuletu hľadá svoju matku, ktorú stra­tila v detstve. Q. je pre útok na pobehlicu a množstvo ďalších obvinení odsú­dený hluchým sudcom na pranier.

Medzitým sa čitateľ dozvedá o kajúcnici, zamurovanej na rohu domu na ná­mestí de Gráve. Tu oplakáva svoju dcéru, ktorú jej ukradli cigáni a podstrčili jej netvora s veľkou hlavou, hrbatého s nerovnakými nohami. Po dcére jej zos­tala iba maličká črievička. Kňaz Claude Frollo je čoraz čudnejší, podrážde­nejší. Keď sa dozvie, že kapitán sa má stretnúť s E., ide na schôdzku s ním. Keď si obaja roztúžení milenci vyznávajú lásku, kňaz vyskočí zo svojho úkrytu a zraní Phoeba. Potom utečie.

Phoebo nezomrie, ale E. súdia pre vraždu, čarodejníctvo a bosoráctvo. Roz­sudok znie - smrť obesením. Vo väzení navštívi E. Arcidiakon vyzná jej lásku a priznáva sa k útoku na Phoeba. Tvrdí, že kapitán zomrel a prosí, aby E. bola jeho. Tá však odmietne a kňaz odíde. Zvonár q. sa tiež zmenil. Predtým mal ra­dosť z každého zvonenia, a teraz zvoní len keď musí. Stal sa ešte zamĺknutejším než dovtedy. Než sa má E. pred smrťou kajať na námestí, Q. ju unesie spomedzi niekoľkých strážcov a uchýli sa s ňou do azylu chrámu. Súd však po niekoľkých dňoch rozhodne o porušení azylu.

Pierre vyvolá vzburu tulákov, ktorej cieľom je odviesť E. do bezpečia a vy­rabovať chrám. Nič netušiaci Q. bráni chrám a zabije arcbiskupovho brata Johna. V priebehu boja vniknú Pierro a Frollo tajným vchodom do chrámu a odídu s E. Vzbura bola potlačená. Keď kňaz s E. osameli, žiadal ju aby sa mu oddala. Ona odmietla a tak ju zveril do stráže pustovnice na námestí a odišiel po vojakov, aby ju obesili.

Pomocou črievičky sa obe spoznajú ako matka s dcérou. Pustovnica ju chce zachrániť a ukryje ju. E. sa však prezradí a postavia ju na šibenicu. Matka žiaľom zomrie. Na túto scénu sa pozerajú z veže Q. a kňaz, ktorý o zvonárovej prítomnosti nevie. Keď E. obesia, kňaz sa rozosmeje. Rozhnevaný Q. ho zhodí dolu. Potom zmizne a ľudia ho viac nevideli.

Asi o dva roky našli na mieste, kde hádzali popravených dve kostry, ktoré boli v objatí. Jedna z nich bol Q., ktorý sem prišiel zomrieť pre tú, ktorú mi­loval - pre Esmeraldu.

Bedári

- 5-dielny román, zápas s nespravodlivosťou spol. zákonov. Skutky hl. hr­dinu sú prejavom toho, aká by spol mala byť. Hl. postavy sú galejník Jean Val­jean, Cesetta, Marius. Hl. témou je boj proti kráľovi. Nachádzame tu romantický opis, filozofické úvahy, rušný a napínavý dej, citovosť. Postavy, ktoré vystu­pujú v jeho dielach sú opovrhované v spoločnosti.

Jean Jacques ROUSSEAU (FR)

Za najzávažnejšie spoločenské zlo, ktoré splodilo nerovnosť medzi ľuďmi, pokla­dal súkromné vlastníctvo (ROZPRAVA O PÔVODE NEROVNOSTI MEDZI ĽUĎMI).

Nápravu chýb v spoločnosti chcel dosiahnuť prevýchovou ľudí (pedagogický román: EMIL)

Svojou tvorbou sa usiluje odkryť novú krásu života. Vidí ju v rodinnom, prírod­nom, prostom dedinskom živote.

 Rousseauovo dielo je výrazom hľadania odpovede na zložité problémy spoločen­ského života, v ktorom videl veľa nespravodlivosti. Je podnetný tým, že nebol ľahostajný k utrpeniu nižších spoločenských vrstiev a odhaľoval pôvodcov ich biedy.

ZÁKLADNÉ činitele slovosledu slovenskej vety

Základným slovosledovým princípom v slovenčine je významová výstavba výpovede, čiže aktuálne členenie vety.

 

1. Významová výstavba vety - podľa toho sa vo vetách ukladajú (zaradujú):

VÝCHODISKO VÝPOVEDE (známa časť)

JADRO VÝPOVEDE (niečo nové)

oznamovacie vety:

(pokojná výpoveď) - objektívne poradie (1.východisko, 2. jadro)

(vzrušená výpoveď) - subjektívne poradie (1. jadro, 2. východisko)

opytovacie vety: - subjektívne poradie - opytovacie zámeno alebo príslovka ako jadro výpovede je na začiatku. V zisťovacích otázkach je na prvom mieste slovesný prísudok, alebo častica.

rozkazovacie vety: - subjekt. poradie - prísudkové sloveso je na zač.

 

2. Gramatický činiteľ

[ako usporiadať slová vo vete (najmä prístavok a prívlastok )]

Podľa neho nemožno oddeliť prívlastok od podstatného mena, na ktoré sa vzťahuje.

PRÍVLASTOK: - zhodný stojí pred podst. menom (napr. krásna kytica)

 - výnimkou sú odborné názvy (napr. kyselina sírová)

 umelec. reč (mesiaca svit)

PRÍSTAVOK: napr. Bratislava, hlavné mesto SR, je význam. kultúrnym centrom.

 

3. Rytmický činiteľ

- v slovenčine sa uplatňuje pri určovaní polohy predkloniek a príkloniek

 Medzi príklonky patria jednoslabičné slová: byť, som, si, je, sme, ste, sú (t.j. tvary pomoc. slovesa byť), zámená mi, ti, si, mu, jej, ma, ťa, sa, ho, ju, vám, im, nás, vás, ich ...

Medzi predklonky patria jednoslab. spojky a častice: a, i, aj, že, až, keď, len

Rytmický činiteľ sa uplatňuje v polohe príkloniek a predkloniek, tak, že sa prikláňajú k prvému prízvukovanému slovu vo vete alebo vo vetnom úseku, do ktorého patria a vyslovujú sa s ním ako jeden celok. Sú neprízvučné.

 

c) Hej, cítim sa oddaný tomu zmyslu. Toto je záver múdrosti. Slobodu s žitím si zaslúži len ten, kto o ňu denne bojuje

 

Prevysokých - (príd. m.) utvorené predponou pre

Predtucha - koreň zo slova tušiť

6. Ľudová slovesnosť, jej vplyv na umelú literatúru, vzťah k literárnej  tvorbe romantikov. Ľudovít Štúr.

 

Ľudová slovesnosť - je súčasť ľudovej kultúry. Zahŕňa slovesné výtvory ús­tneho podania (rozprávky, básne, piesne, povesti, príslovia, porekadlá, pranostiky, hádanky, báje, balady). Ľudová slovesnosť je staršia než umelá literatúra, siaha do čias predtriednej spoločnosti.

Vlastnosti ľud. slov. - ústne podanie, rozširovanie tradíciou, kolektívny charakter: každé dielo malo pôvodne svojho autora, jeho meno sa však nezachovalo.

 

- rodinný obradový folklór (svadobné piesne, vykladačky, udalosti

- kalendárny obradový folklór (v súvislosti s roč. obdobiami, práce na poli, žatva, kosba)

 

Humanizmus - mnoho povestí bolo spojených s Matejom Korvínom (O kráľovi Matyášovi a bačovi), s tureckými vpádmi - oslava bojovníkov proti Turkom

- vojenské a regrútske piesne

Barok - stupňuje sa útlak na ľudí, sociálne piesne (Sadaj, slnko, sadaj)

- na 1. mieste zbojnícka tematika - Jánošík

 

Vplyv ľud. slov. na umelú literatúru - začala priťahovať záujem slovenských vzdelancov už v II. polovici 18. stor.. Najviac z však čerpali v období romantizmu v snahe preblížiť sa čo najviac ľudovým vrstvám (J. Kráľ).

- ľudová lyrika - piesne - zbojníka tematika

- ľudová epika - balady - zobr. spoločenské a rodinné vzťahy, v období  tureckých vpádov = sociálne balady

- rozprávky, ľudová dráma

- ústna ľudová slovesnosť - historické piesne, povesti, zvieracie  rozprávky, legendové miestne povesti, čarovné, dobrodružné, real. rozprávky.

 

Rozprávka - najvýznamnejšia forma ľudovej slovesnosti

- výraz ľudských túžob, snov a predstáv

- výraz odvekého zápasu ľudstva, zápas dobra a zla

 

Romantická balada - epický žáner ľudového pôvodu, dej má pochmúrny, tragický, vystupujú tu nadprirodzené bytosti, balada má tragický koniec, hrdina zahynie alebo býva potrestaný, námety z ľudových povestí

Poézia predstaviteľov slov. romantizmu (štúrovcov) sa stala ľudovou nielen svojím jazykom, ale aj umeleckým zameraním, priniesla nového ľudového hrdinu. Inšpirovala sa ľudovými revolučnými tradíciami, životom ľudu a slovenskou prírodou. Štúrovci nezobrazovali skutočnosť ako celok. V zhode s romantickými princípmi si vyberali také javy, udalosti, postavy, ktoré by najplnšie predstavovali ich ideál. Štúrovci si obľúbili najmä baladu. Ich poézia však nie je iba nanpodobňovaním ľudovej slovesnosti, tá je iba podkladom, z ktorého má vychádzať národné umenie.

Literatúra romantického obdobia výrazne nadväzuje na ľudovú slovesnosť. Využíva prvky ľudovej slovesnosti, lebo chce umelú literatúru približovať chápaniu širokých vrstiev. Súvisí to s celkovou orientáciou doby na široké ľudové vrstvy, ktoré sa v boji proti feudalizmu stávali spojencami buržoázie.

 Súvislosti medzi romantickou literatúrou a ľudovou slovesnosťou sú väčšie v literatúrach tých národov, ktoré mali slabú buržoáziu a kde otázka spojenectva buržoázie s ľudom bola naliehavejšia. Takáto situácia bola napríklad na Slovensku a odrazilo sa to veľmi výrazne i v slovenskej romantickej literatúre.

 Zásady romantickej literatúry teoreticky vyslovil v 50-tich rokoch štúrovec Ján Kalinčiak. Zdôraznil, že umelecké dielo musí byť výrazom básnikovej individuálnosti (subjektívnosť umenia) a národného charakteru. Preto pre slovenského autora môže byť vzorom "charakter národa" a prostriedky slovesného umenia, ktoré si národ vypracoval v ľudovej slovesnosti.  Štúrovskí básnici neprijali antiku za vzor básnenia. Vyvinuli osobitné úsilie o uplatnenie „prapôvodných foriem" zo slovanských národných literatúr, najmä baladu, dumu a krakoviak. Okrem toho využívali rozličné piesňové formy národnej i slovanskej poézie "Prapôvodné formy" si štúrovci tvorivo prispôsobovali. Usilovali sa v nich zachytiť skutočnosť v pohybe a podať ucelený obraz doby (Sládkovičova Marína a Detvan).

 Okrem poézie zaznamenáva vzostup aj próza, najmä historické povesti. Vznikajú aj prózy podobné ľudovým rozprávkam a drobnokresby zo súčasného života. Štúrovci videli záruku rozvoja národného života v ľude, v jeho kultúre a jazyku.

Ľudovít Štúr (1815 Zay Uhrovec - 1856 Modra)

- narodil sa v tom istom dome ako Dubček

- politik, novinár, básnik, jazykovedec, lit. vedec

- študoval na lýceu v Bratislave, pôsobil v Spoločnosti česko-slovanskej ako podpredseda, študoval na univerzite v Halle jazykovedu, históriu a politiku

- po návrate sa stal námestníkom prof. Juraja Palkoviča (na Katedre reči a literatúry československej)

- jeho cieľom bolo oslobodenie slovenského národa

- chcel, aby sa nádod vzdelával, musela ho však literatúra zaujímať, t.j. musela vychádzať z jeho prostredia

Uhorská vláda nebola ochotná splniť vyjadrené požiadavky, preto sa Štúr v roku 1848 pridáva na stranu reakčnej Viedne. Po r. 1848 žije v Modre (pod policajným dozorom).

 

V roku 1843 uzákonil spolu s J.M. Hurbanom a M.M. Hodžom spisovnú slovenčinu na základe stredoslovenského nárečia

- dovtedy sa používala čeština a bernolákovčina.

- Štúr chcel pomocou jazyka zjednotiť Slovákov

- prvá kniha v novej slovenčine - Druhý ročník Almanachu Nitra

 

Nárečja slovenskuo alebo potreba písania v tomto nárečí

- dôvody napísania: 1. jazykový (vytvoriť celonárodný jazyk)

 2. politický (pomocou jazyka zjednotiť národ)

Náuka reči slovenskej

- gramatika novej uzákonenej slovenčiny

Znaky štúrovčiny:

- všade sa píše iba i (nie je y)

- všeobecné pods. mená sa píšu malými písmenami, iba slová Slovenčina,

 Slovenskích ...píše Štúr s veľkými písmenami

- ď,ť,ň označuje mäkčeňom aj pred e,i,í,je,ja: kďe, ňje

- ľ vynechal zo svojej abecedy

- dvojhlásky sa píšu s j: ďjeťa, viďja ...a dvojh. uo : takuo, puovodná

- dvojité w sa nahradilo jednoduchým v : v tvorivosti ...

- ä,iu sa v štúrovčine nepoužíva: mekkuo, znameňú ...

- nemá é, ale je: dobrjeho, mekkje ...

- v minulom čase je u: robiu, písau ...

- dôslednejšie sa uplatňuje rytmické krátenie: bráňa, slúža ...

 

(Fonetický pravopis sa stal predmetom kritiky M. Hodžu. Za jeho stanovisko sa postavil aj Martin Hattala svojou KRÁTKOU MLUVNICOU SLOVENSKOU/1852/ a zaviedol do slovenčiny etymologický pravopis: písanie y, dvojhlásky ia, ie, iu, ô; d,t,n,l sa pred e,i vyslovuje mäkko, ale neoznačuje mäkčeňom, zaviedol ä, a iné zmeny)

Vydával Slovenskie národnie noviny s prílohou Orol tatranský - snaží sa tu o slovenské národné práva, zrušenie robôt, rozšírenie školstva. Stal sa poslancom mesta Zvolen. Po zrušení poddanstva a cenzúry sa začal orientovať na otázky národné, ktoré formuloval v diele ŽIADOSTI SLOVENSKÉHO NÁRODA.

 

O národných piesňach a povestiach plemien slovanských

Štúr hovorí, že v ľudovej slovesnosti u Slovanov je hlbší prejav ľudskosti ako prejavy iných umení ako napríklad maliarstvo. Podľa neho sú Slovania najspevnejší národ na zemi. Slovania v piesňach a povestiach našli najlepší spôsob vyslovovania sa, vyslovujú v nich svoje najvrúcnejšie city. Štúr požadoval, aby básnici hľadali podnety v ľudovej piesni. Chcel, aby len neopisovali ľudové diela, ale aby tvorili vlastné diela s prvkami ľudovej slovesnosti.

„Tak ako sa Egypťania preslávili stavbou pyramíd, Slovania vyniknú ľudovou slovesnosťou."

 

„V speve hovorí Slovan k svetu,

 z pokolenia na pokolenie,

 v speve sú jeho najvrúcnejšie city,

 jeho najmilšie výtvory obrazotvornosti

 a celá jeho myseľ zložená"

„A preto i pravdivo i významne nazval sa národ

 náš Slovanom, t. j. národom slovným, spevným."

CITÁT: (Reč na Uhorskom sneme 15. jan. 1848)

„Za slobodou ide vek náš, za slobodou ide

 vlasť naša, ale k uskutočneniu opravdivej

 slobody prísne sa vyhľadáva vzdelanosť, bez

 ktorej sa tamtá vonkoncom uskutočniť nedá."

„Každý učiteľ z každodennej skúsenosti zná, že je

 reč materinská najlepšia, najspôsobnejšia

 k vyučovaniu, bo v tejto nielen myslieť, ale

 aj cítiť sme naučení, ak dobrému vyučovaniu

 a vzdelávaniu aj toto je potrebné."

 

Politik - poslanec na uhorskom sneme za Zvolen. Snažil sa požadovať dobré podmienky pre Slovákov. V revolúcii 1848/49 sa Slováci pridali na stranu Viedne. Viedeň zvíťazila, ale Štúra dali pod policajný dohľad, nastáva obdobie „roky suchoty a nemoty". Sklamanie sa prejavilo v odmlčaní sa básnikov.

Reč na Uhorskom sneme

- vyjadruje túžbu po slobode. Podmienkou slobody je vzdelanosť („Bez vzdelanosti sa sloboda nedá uskutočniť"). Podmienkou vzdelania je materinská reč. Mare. reč - najlepšia k vyučovaniu, lebo v tejto reči je človek cítiť aj myslieť naučený. Za príčiny biedy považuje feudálne vzťahy, neúrodné zeme, väčší počet aristokracie, alkoholizmus.

Na sklonku života píše dielo Slovanstvo a svet budúcnosti - pol.-filozofický testament, stráca vieru, že sa Slováci sami oslobodia, nádejou je Rusko

 

Básnik: Spevy a piesne

báseň Rozžehnání

„My chytili sme sa do služby ducha a prejsť preto musíme cestu života tŕnistú."

1. oddiel: epické skladby - Svätoboj

2. oddiel: osobná lyrika - rodný kraj, ideál mladosti, straty blízkych

6a) - Botto: Likavský väzeň, Smrť Jánošíkova

7. Motív vzbury proti utrpeniu, neľudskosti a neslobode v slovenskej romantickej literatúre. (S. Chalupka. J. Kráľ, J. Botto)

Ján Botto (1829 Vyšný Skalník - 1881 BB)

- bol najmladší zo štúrovcov

- študoval v Levoči, tu si osvojil názory Štúrovcov, ktorí sem prišli po zosadení Ľ. Štúra z bratislavskej katedry.

- rozvinul typ romantickej balady

- baladický hrdina splýval s okolím a situáciami

- dynamiku deja dosahoval stupňovaním hrôz

- využíval dialóg, zvukomalebné slová, skratky

- rovnako ako ostatní, hľadal pramene svojej básnickej tvorby v ľudovej slovesnosti. Pretože ťažké položenie národa bolo takmer bezvýchodiskové, vyústenie básni smeruje do ilúzií. Botto popri J. Kráľovi rozvinul niektoré svojské črty romantickej balady.

balada ŽLTÁ ĽALIA - rieši tu mravný konflikt. Manželia si dajú sľub vernosti,  ktorý sa nemá porušiť ani smrťou. Eva však daný sľub nedodrží a po  Adamovej smrti sa vydá. Za morálny priestupok nasleduje trest. Mŕtvy  manžel prichádza o polnoci po svoju nevernú manželku, ktorá zomiera  v jeho náručí. V balade prevláda dialóg, ktorý umožňuje prehlbovanie  napätia deja a tragiky. Záverečný dialóg má rýchly spád.

balada MARGITA A BESNÁ - baladická príhoda o smrti siroty, ktorá musí zomrieť pre žiarlivosť macochy

Smrť Jánošíkova

- v dusnom ovzduší Bachovho absolutizmu napísal Ján Botto svoje najväčšie dielo Smrť Jánošíkova. Botto neskladal svoj spev o Jánošíkovi podľa historických dokladov, ale Jánošíka poznal podľa toho, ako sa ľud o ňom vyjadroval, čiže podľa ľudového podania. Jánošík žije v ústach ľudu ako symbol jeho túžob, predstáv po slobode a spravodlivosti. Je to Jánošík, ktorý bohatým bral a chudobným dával, ktorý pomstil krivdu a zastával pravdu. Botto predstavil Jánošíka ako bojovníka za národnú slobodu. Skladba má úvod a 9 spevov.

- v úvode básnik obľúbeným spôsobom alegórie posiela svoje verše po Slovensku. Bojí sa, že je to zakliata krajina a nenájdu ozvenu. Stretnú sa však s hôrnymi chlapcami. Spolu idú po zboji a ukážu ľudu zakliatemu v porobe cestu k slnku slobody. Úvod ako predspev Smrti Jánošíkovej je obranou hôrnych chlapcov a oslavou slobodného života.

V 1. speve vystupuje Jánošík a jeho družina. Je to oslava slobodného života, ale už na konci je naznačené, že je to iba spomienka, že teraz vládnu pochmúrne časy. Krása a sila Jánošíkovej družiny je u Bottu symbolom veľkosti, hrdosti a sily samého ľudu, ktorý raz sebavedome zvolá: "My sme u nás doma, my sme tu páni." Tú silu však sa pánom darí spútať. Jánošík - symbol tejto sily je zlapaný. V 2. speve je obraz vykreslený - zlapanie Jánošíka, ktorého nepremôže sila, ale zrada. V 3. speve sa opisuje čierne mesto - tyran, ktoré Jánošíka väzní, ale zároveň sa ho i bojí. Za Jánošíkom prichádza v podobe dievčiny duša ľudu a lúči sa s ním a krásnou baladou. 4. spev je najpochmúrnejší. Sú to predsmrtné predstavy a úvahy Jánošíka. Tento spev je stavaný na kontraste skutočnosti a ona, Jánošík vo väzení sníva krásny sen voľnosti a slobody. V 5. speve Jánošík precitá a uvedomuje si svoje položenie. Svitá nový deň, ale jemu prináša smrť, na ktorú ho odsúdil vlčí zákon, ktorý šliape ľudské i božské zákony. Tento spev patrí k najkrásnejším básňam o slobode v slovenskej poézii. Jánošík verí, že nadíde čas odplaty a spravodlivosti.

„No príde a prísť musí ten bohatier boží,

 čo zákon pošliapaný na oltár vyloží,

 no príde a prísť musí ten voľný deň súdu-

 a na stôl si zasadne pravda môjho ľudu!"

V 6. speve vedú Jánošíka k šibenici. Kňaz ho vyzýva k modlitbe, ale Jánošík káže sa modliť za úbohý poddaný ľud. V deň popravy /7. spev/ smúti nebo i zem ako matka nad rakvou svojho syna. Jánošík stojí pred šibenicou a mysľou mu bežia obrazy jeho mladosti, ale práve vtedy dáva vyvrcholiť v jeho znení odbojným zámerom. Jánošík zomrel, ale žije v myšlienkach odboja. 8. spev predstavuje Slovensko po Jánošíkovej smrti. Všade je smutno, ako v zakliatej krajine. V tomto obraze Botto aktualizoval súčasnú bezútešnosť a bezradnosť slovenského života po neúspešnej revolúcii. No ľud verí, že Jánošík neumrel. Preto Botto v poslednom 9. speve v alegorickom obraze Jánošíkovej svadby a kráľovnou víl ukazuje budúce víťazstvo oslobodenej krajiny a ľudu.

- skladba Smrť Jánošíkova nie sú spomienky na jeho revolučný odkaz, odrazili sa v nej pocity sklamania štúrovskej generácie z revolúcie. Dôkazom toho je i to, že básnik sa nesústredil na Jánošíkov život, slobodu, ale na zlapanie a popravu Jánošíka a na tragický obraz Slovenska po poprave.

- básnik stavia svoje spevy väčšinou na príkrych kontrastoch. Rozvíja obraz v bohatých porovnaniach, oživuje ho krásnou ľudovou rečou a podmaľúva ľubozvučnými rýmami. Líčenie oživuje výraznými pomlkami /ha, svitá - koniec, mrkne, počiatok, kde, aký/. Majstrovsky využíva krásy ľudovej poézie. Preberá z nej niekedy celé verše i slohy, ale z jeho veršami splývajú na nerozoznanie. Precítil ľudovú tradíciu o Jánošíkovi. V jeho duchu stvoril o ňom najkrajší spev v našej literatúre.

Kým v prvej časti básne autor predstavuje Jánošíka a jeho družinu ako hrdinských bojovníkov proti feudálom, v druhej časti sú v popredí jeho vízie o budúcnosti národa, v čom sa zračí aj romantický konflikt medzi veľkými túžbami a tvrdou realitou, ktorá ich nedovolí uskutočniť. Autor verí v príchod mesiáša, záchrancu slovenského ľudu. Slovenská romantická literatúra 19. st. najmä poézia, svojou revolučnosťou bola neodmysliteľnou súčasťou boja za národnú slobodu a sociálnu spravodlivosť.

Janko Kráľ (1822 LM - 1876 Zlaté Moravce)

- pochádzal z chudobnej meštianskej rodiny

- v revolučnom roku 1848 chodí s J. Rotaridesom a vyzýva sedliakov na vzburu proti pánom

- organizoval odchod z Bratislavy do Kežmarku - báseň Duma bratislavská

- jeho poézia najhlbšie zobrazuje romantický rozpor medzi snom a skutočnosťou a harmóniu protikladov, čo ju najviac spája s európskym romantizmom. Vidno z nej však i to, že básnikova nespokojnosť nepramení iba z rozorvanosti jeho ducha, ale aj z bezútešných pomerov ľudu. Najlepšie pochopil, že národné otázky nemožno vyriešiť bez vyriešenia sociálnych problémov. Jeho poézia je zovšeobecnením myslenia a cítenia celej generácie.

- svoje revolučné názory, nespokojnosť so svetom v jeho vtedajšej podobe, ale aj blízky vzťah k ľudu básnicky účinne vyjadril v baladách. Hrdinovia jeho balád nezostávajú k svetu pasívni, neprijímajú údely osudu, ale sa mu vzpierajú. Pociťujú ustavičný rozpor medzi ideálom, predstavou a skutočnosťou a túžia po veľkom čine, lebo len ten môže človeka obrodiť.

- z ľudovej slovesnosti si vyberal rozmanité námety tak, aby v nich mohol riešiť mravné problémy. Každé zlo je potrestané (Kvet, Povesť, Bezbožné dievky).

- podáva kritiku spoločnosti, ktorá utláča človeka telesne i duševne. V jeho diele nachádzame i realistické obrazy spoločenského života. Ako východisko nastoľuje básnik myšlienku o bratskom spolunažívaní národov najmä zásluhou slovanských národov.

- písal hlavne balady:

 Balada - epický žáner ľudového pôvodu, dej má pochmúrny, tragický, vystupujú tu nadprirodzené bytosti, balada má tragický koniec, hrdina zahynie, alebo býva potrestaný, námety z ľudových povestí.

Zakliata panna vo Váhu a divný Janko

- básnik sa stotožňuje s Jankom. Chcel vystihnúť nielen krásu kraja, ušľachtilosť ľudu, ale aj dramatické momenty, nespokojnosť, túžbu po oslobodzujúcom čine.

Baladu by sme rozdeliť do 4 častí:

1. časť - vyjadruje duševný stav básnika, ktorý hľadá utíšenie v spomienkach na detstvo a rodný kraj

2. časť - spomienka na rodný kraj, dedinu. Žijú tam bystrí chlapci, bojovní. Je to v podstate opis hôrnych chlapcov.

3. časť - život tichej rodinky a divnú, samotársku povahu syna Janíka

4. časť - medzi ľuďmi kolovala povesť o zakliatej panne. Tú mohol vyslobodiť iba ten, kto o polnoci bude stáť na brehu rieky, no musí mať prevrátené veci na ruby. Janík ju však neodklial, pretože zabudol prevrátiť "múď" a sám zaplatil za to životom.

- Lyrický hrdina Janko (autor sa sám zúčastňuje na vytváraní situácií), nespokojenec, chce oslobodiť zakliatu pannu, ale zahynie vo vlnách Váhu. Hrdina nenachádza nikde porozumenie, preto sa uťahuje do samoty, kde sa cíti najlepšie. Spočiatku vystupuje v prvej osobe, ale postupne sa mení na "divného Janka", lebo len tak môže splniť básnikov zámer. Svoju nespokojnosť a odcudzenosť sa rozhodne prekonať veľkým činom, typickým pre romantického hrdinu. V úvahovej časti autor zaujíma stanovisko k spoločenským problémom a ukazuje, ako ich prežíva jednotlivec. V baladickom príbehu oslobodenie zakliatej panny znamená príchod slobody. Táto časť má rýchly spád a speje k tragickému koncu. Autor zobrazuje chmúrnu, desivú prírodnú scenériu, ktorú v závere vystrieda obraz idylickosti (lúky a pastierik s ovečkami, ktorý prináša zvesť o tragickom skone Janíčka).

 Konflikt balady spočíva v túžbe po veľkom čine, ktorý však nemožno vykonať. Autor využíva epické prostriedky (rozprávanie, opis) na zdôraznenie tragickosti príbehu.

 

- balady - Moja pieseň, Zverbovaní

- revolučné básne - Duma bratislavská, Šahy

- výzvy do boja - Jarná pieseň - revolučná báseň 1849, zamýšľa sa nad slobodou a vyzýva Slovákov do boja.

- Slovo, Krajinská pieseň

- oslava slobody a smútok nad jej stratou - Orol vták, Orol, Piesne

 

Kráľova tvorba predstavuje vrchol slovenského romantizmu /revolučnosti/, prvky ľudovej slovesnosti, hlavný hrdina búrlivák /ako J.K./, nespokojný so svetom, túži po zmenách v osobnom aj spoločenskom živote.

Samo Chalupka  (1812 Horná Lehota  - 1883)

- bol jedným zo zakladateľov Spoločnosti česko-slovanskej

- zúčastnil sa povstania v Poľsku

- po smrti svojho otca pôsobil ako farár v Hornej Lehote do konca svoj. života

- jeho tvorba najplnšie stelesňuje vlastenecké cítenie celej generácie. Hrdinovia majú najbližšie k ľudovej zbojníckej a vlasteneckej tradícii. Vždy sú to statoční junáci, ktorí bojujú za slobodu, proti útlaku a nespravodlivosti a preto musia trpieť alebo zomrieť.

- forma a jazyk jeho básní vychádza z ľudovej poézie. Jeho verše majú dramatický spád, zrozumiteľnú, lahodnú spevnosť a citovú vrúcnosť, oplývajú množstvom zvukových figúr, preto sa stala jeho poézia skutočným majetkom ľudu.

 

- na radu svojich vrstovníkov chcel napísať dejiny Slovákov, a preto sa dal do rozsiahleho štúdia dejín a do zbierania materiálu. Výsledkom tohto štúdia bola zbierka básní: SPEVY, ktoré mali veľký úspech najmä medzi mládežou. Základný tón Spevov je výzva do boja proti národnému a sociálnemu útlaku, proti odrodilstvu a za uplatnenie demokratických zásad vo vzťahu medzi jednotlivcami a národmi.

1. Mor ho! - historický spev, idea slobody, vlastenectva a demokracie. Námet našiel u Šafárika, vyzýva do boja proti národnému a sociálnemu útlaku.

Dejový základ vychádza z historickej udalosti. Autorovi však nešlo o historickú vernosť, ale o oslavu hlbokého vlasteneckého citu, boja za slobodu národa. Preto báseň oduševňovala i ďalšie generácie. Slová Mor ho! sa stali heslom bojovníkov SNP.

Ukazuje dobyvačnosť Rimanov:

Slovania! Pozrite po svete:

medzi národy jeho či jeden nájdete,

ktorý by putá minul abo nezahynul,

akže oproti Rímu prápor svoj rozvinul. Skloníte šije i vy!

Vedzte, že som pán Rímu, a Rím je pán svetu:

to moja cárska vôľa, to vám na odvetu."

Vlastnosti Slovanov: mierumilovní, pohostinní, vďační, pracovití

2. básne s Jánošíkovskou tematikou - hrdinstvo ľudu, boj proti feudálom

báseň Likavský Väzeň - (zachytil tu uväzneného Jánošíka, uvažujúceho o svojom  osude. Ani v ťažkej situácii neupadá do beznádeje, verí že sa mu podarí dostať na slobodu, aby opäť mohol okolo seba zhromaždiť junákov - bojovníkov)

báseň Králohoľská - (apeluje na svojich rovesníkov, aby povstali proti krivde)

3. básne s protitureckým odbojom Branko, Turčin Poničan, Boj pri Jelšave

 

Mor ho!

- dej básne (172 veršov) je stručný. Autor zobrazuje slovenský kraj, zvažujúci sa od Tatier k Dunaju, tábor Rimanov, pyšného cisára s jeho vojskom a družinu hrdých slovenských poslov, ktorí prišli ponúknuť mier dobyvačnému rímskemu cisárovi. Spupný cisár odmieta dary s vyhrážkou, že zotročí celý národ. Junáci sa vrhli naňho s výkrikom Mor ho!. V boji proti presile všetci padli, ale cisár je zahanbený, keď vidí hromady svojich mŕtvych vojakov. V básni stoja proti sebe dva protikladné svety. Krásna vlasť s hrdými obyvateľmi a na druhej strane násilní, výbojní dobyvatelia, ktorí chcú náš národ zotročiť. Slovenskí junáci zomierajú za vznešené ideály - mier, slobodu, rovnosť, ale morálne víťazia a naopak víťaz na bojisku zostáva s hanbou otrokára.

V básni vyzdvihol vlastnosti Slovákov: pohostinnosť, mierumilovnosť, pracovitosť, demokratickosť.

 

 

Príčinnosť (kauzalita) je filozofická kategória na označenie nevyhnutnej genetickej súvislosti javov, z ktorých jeden - príčina  podmieňuje druhý - účinok (následok).

Dôvod je vonkajšia, často náhodná udalosť, okolnosť, ktorá je podnetom k iným udalostiam. Líši sa od príčiny, pretože ním môžu byť najrozličnejšie skutočnosti, ktoré nevyhnutne nesúvisia s ostatnými udalosťami, činmi.

Príčina odpovedá na otázku Prečo sa to stalo?, následok na otázku Čo to spôsobuje (vytvára)?, dôsledok na otázku Čo z toho vyvodíme?

Pri vetnom rozbore sa zvyčajne nerozlišuje príčinný vzťah od vzťahu dôvodového, resp. následkový vzťah od vzťahu dôsledkového, lebo na odlíšenie týchto vzťahov nie sú dostatočne výrazné formálne prostriedky (spojky). Preto sa termíny príčinná vedľajšia veta - dôvodová vedľajšia veta, príčinné priraďovacie súvetie - dôvodové priraďovacie súvetie zvyčajne chápu ako synonymické. Termínom dôsledkové priraďovacie súvetie sa zasa rozumie také súvetie, v ktorom druhá veta vyjadruje dôsledok, ako aj súvetie, v ktorom druhá veta vyjadruje následok.  Kauzálne vzťahy možno vyjadriť vetným členom (príslovkovým určením, ktoré má podobu predložkového spojenia), vedľajšou vetou príslovkovou v podraďovacom súvetí, priraďovacím súvetím, ale aj jedným slovom (pojmom).  Okrem základných vzťahov - príčina, dôvod, dôsledok - zaraďujeme ku kauzálnym vzťahom aj účel (cieľ), podmienku a prípustku (pozri časť o skladbe 2. ročník)  Kauzálne vzťahy sa uplatňujú vo VÝKLADOVOM SLOHOVOM POSTUPE.

príčinné súvetie - je spojenie 2 viet, ktoré sú v príčinnom vzťahu, pričom 2. veta uvádza príčinu prvej

dôsledkové súvetie - je spojenie 2 viet, ktoré sú v dôsledkovom vzťahu, pričom 2. veta uvádza dôsledok druhej

8. Obraz ľudu, človeka, prírody a práce v tvorbe A. Sládkoviča a P. O. Hviezdoslava

ANDREJ SLÁDKOVIČ (1820 Krupina - 1872 Radvaň nad Hronom)

 [patrí do slovenského romantizmu k štúrovcom]

- základy vzdelania dostal doma

- študoval na lýceu v Banskej Štiavnici, neskôr v Bratislave na lýceu, kde sa  zoznámil s prednáškami Ľ. Štúra na tému o význame ľudovej slovesnosti  v básnickej tvorbe

- vypomáhal si súkromným vyučovaním, a tak sa dostal do rodiny Pišlovcov, kde sa zaľúbil do Márie Pišlovej (dcéra)

- študoval na univerzite v Halle, zoznámil sa tu s Heglovou filozofiou

 nemeckou kultúrou,s dielom Puškina/

- pôsobil ako vychovávateľ v Rybároch pri Zvolene

- pôsobil ako farár v Radvani nad Hronom, kde aj zomrel

básnická skladba: SÔVETY V RODINE DUŠANOVEJ - rieši tu problém dobra a zla, využíva poznatky filozofie získané štúdiom a dostáva sa k záveru, že umenie má slúžiť pravde

 V básnickej skladbe MARÍNA dokázal spojiť lásku k žene s láskou k vlasti.

1. časť: lyricko-epická

2. časť: reflexívno-symbolická

 Podnetom na napísanie básne bol hlboký citový zážitok z prežívania šťastnej lásky k Márii Pišlovej počas pobytu v Banskej Štiavnici i osobnej tragiky z jej prerušenia. Báseň nemá pevnú dejovú osnovu. Je oslavou krásy, mladosti, lásky.

 Dráma lásky básnika k Maríne tvorí jednu líniu básne, v ktorej sa vyznáva z veľkého ľúbostného citu k žene. Nezostáva však len pri ňom. Ľúbostným námetom si vytvoril priestor na výpoveď o najrozličnejších osobných a spoločenských problémoch (vlastenectvo, mravnosť). Jeho ľúbostný cit postupne vrastá do spoločenských súvislostí. Do básne sa dostávajú také hodnoty ako vlasť, otčina. Veľká láska k žene sa spája s veľkou láskou k vlasti. Jeho ideálom je:

„Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne,

 Marínu drahú v peknej otčine

 a obe v jednom objímať."

 Keď básnik postupne poznáva, že jeho láska naráža na neprekonateľné spoločenské prekážky, zrieka sa jej, i keď s určitým pocitom bôľu. Keď sa Marína mení na vidinu, básnik ju nenasleduje:

„A ľúbosť ? - ľúbosť k deve umrela,

 keď umrela moja deva;

 Víla! ty zostaň tam v svojom nebi -

 mňa ešte zemské viažu potreby

 a vlasť moja je na zemi!“

 Básnik odolal a neupadol do romantickej rezignácie. Naopak, láska k vlasti a životu vyvolali v ňom túžbu po činorodej práci. Sládkovič i pri tom, že mu Marína bola "centrom, živlom, nebom, jednotou krás", nespúšťal zo zreteľa spoločnosť.

 Sládkovičova Marína je jedinečným básnickým výtvorom v slovenskej literatúre. Podnety bral bezprostredne zo života, vyjadril ich svojskou básnickou rečou a formou.

Popri hovorových slovách nachádzame v nej veľa knižných tvarov, ktoré si tvoril sám básnik (sladkohlasý, lícomilý ...). Básnik si utvoril desaťveršovú strofu, ktorá mu umožnila vytvárať relatívne uzavreté myšlienkové celky.

 

Po dokončení Maríny sa rozhodol svojou tvorbou výraznejšie reagovať na súveký spoločenský život. Tak vzniklo jeho druhé vrcholné dielo DETVAN

 - lyricko - epická skladba, prechádza v ňom od osobnej lyriky k národnej epike

 - Detvan vznikol ako reakcia na neprestávajúce maďarské útoky, preto autor vyzdvihuje Sl. národ ako-taký:

1. vlastnosti národa - vyzdvihuje ich prostredníctvom hl. hrdinu Martina Hudcovie: - zmysel pre spravodlivosť: nedovolí aby silnejší ublížil slabšiemu keď chce sokol zabiť zajaca/ odvaha a smelosť - keď sa dáva zverbovať do čierneho pluku/ úprimnosť, pravdovravnosť, čestnosť - keď sa ide priznať kráľovi Matiášovi, že mu zabil sokola/ láska k vlasti, rod. kraju, keď sa dáva zverbovať pod podmienkou, že si môže nechať detvianske vrkoče, opasok, krpce...

2. vyzdvihuje krásy Slovenska, poukazuje na to, že Slováci sú rovnocenný národ s hociktorým iným teda aj Maďarmi - príbeh je situovaný do prostredia (autor čerpá z mladosti) Detvianskej prírody. Autor verne opisuje toto prostredie.

3. Kultúru národa - Sládkovič ju vyzdvihuje tým, že upozorňuje na dávne tradície a zvyky. Zvlášť vyzdvihuje remeslá v ktorých sa prejavuje nielen šikovnosť , ale aj tradičnosť.

- dostali sa tu do popredia národná a sociálna problematika

- Detvan má pevnú dejovú osnovu, hoci stručnú, v nej hlavné postavy Martin a Elena, ľudové typy, sú obrazom mravnej sily a zárukou národnej budúcnosti.

- báseň je oveľa užšie spätá s ľudovou slovesnosťou

- skladá sa z 5 spevov (Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady, Lapačka)

- dej je umiestnený do čias kráľa Mateja, miesto deja: DETVA

 Historické rámcovanie tu nie je podstatné a ani presné. Básnikovi nešlo o odkrývanie minulosti, ale o pohľad na súčasnosť a o jej hodnotenie. Neveľký dej je popretkávaný hlbokými úvahami o ľude "špatnokrásnom", o jeho prítomnosti a budúcnosti.

V 1. speve (MARTIN) je ťažisko v oslave krásnej podpolianskej prírody, ktorej neoddeliteľnou súčasťou je ľud. Autor uvádza na scénu Martina Hudcovie ako urasteného a švárneho šuhaja, syna prírody, s jeho záľubami.

V 2. speve (DRUŽINA) sa dozvedáme podrobnejšie o kolektíve, v ktorom sa pohybuje Martin (pastier oviec). Tu sa už prejavia jeho niektoré dobré vlastnosti (cit pre spravodlivosť a nebojácnosť). Zabije sokola, ktorý sa vrhol na zajaca. Oslobodí ho. Cestou stretne zbojníkov, ktorí majú v moci Elenu. Premôže ich, jedného z nich zabije a Elenu si odnesie. V tomto speve sú veľmi významné úvahy o ľudovom umení, o šikovnosti ľudu, ktorá je zárukou veľkej budúcnosti.

V 3. speve (SLATINSKÝ JARMOK) je významné stretnutie Martina s kráľom Matejom. Rozhovor, ktorý sa tu uskutoční, umožňuje básnikovi ukázať Martina v novom prostredí, kde sa správa rovnako prirodzene a smelo, keď oznámi kráľovi zabitie sokola. Na druhej strane kráľovo služobníctvo kreslí ako panovačné a povýšenecké.

Vo 4. speve (VOHĽADY) sa stretávame s Elenou a jej úprimnou láskou k Martinovi, ktorá je v protiklade so záletníctvom Mateja.

V 5. speve (LAPAČKA) sa Martin predstavuje ako uvedomelý, hrdý vlastenec, ktorý je ochotný vstúpiť do kráľovho Čierneho pluku, ale len ak si bude môcť ponechať to, čo tvorí jeho ľudový a národný svojráz (opasok, valašku, kroj).

 

Andrej Sládkovič - Detvan

 

 Stojí vysoká, divá Poľana,                     opis prírody

 mať stará ohromných stínov, 

 pod ňou dedina Detvou volaná,

 mať bujná vysokých synov:    

 či tých šarvancov Detvy ozrutných              narodenie

 Poľana na tých prsiach mohutných               Martina =

 nenosí a nenadája?                             spätosť člo-

 Alebo aspoň na tie výšiny                      veka s prí-

 nehľadí dcéra tejto rodiny,                    rodou

 keď má porodiť šuhaja? - 

 

 Akoby Detva obrov nemala! - 

 Mať zrodila v poli syna, 

 trávovú plachtu porozvíjala, 

 z buka na buk ju pripína;          

 prvý raz oči šuhaj roztvorí,      

 čo vidí? - výsosť Poľany hory                  opis prírody

 a opachy nezvratných skál; 

 a spustí zraky prvé v doliny, 

 čo vidí? - hory zázračnej stíny 

 a prekrásnu slovenskú diaľ.      

 

Veselohra Najdúch je satirou zemanov. Farár Kozák hovorí:

„Sedíte v národe tomto opustenom ako osada večných cudzincov. Chcete byť kvetom spoločnosti a len smrad rozširujete. Ohradili ste sa tisícimi nadprávami a užívate ich len ku konečnému zhovadeniu uhnieteného ľudu, v ňom samy vediete život polodivochov."

 

Dramatická tvorba - historické tragédie

1. - z dejín Veľkej Moravy a z dejín slovensko-uhorských

 - Bitka u Rozhanoviec

2. - drámy čerpajúce námety z dejín Srbsko-uhorských

 - Chorvátska Helena

3. - drámy lžidimitrijovských nepokojov v Rusku

P. O. HVIEZDOSLAV (1849 Vyšný Kubín- 1921 DK)

(realizmus)

- pochádzal zo zemianskeho rodu

- začal chodiť na gymnázium v Miškovci, čoskoro patril medzi najlepších žiakov

- začal písať pod vplyvom maďarského básnika Petófiho

- nap. prvotinu: Básnické prviesenky Jozefa Zbranského - venované sú Andrejovi  Sládkovičovi. Autor v nich vyjadruje lásku k rodnému kraju - Orave

- študoval na právnickej akadémii v Prešove, kde sa iniciatívne zúčastňoval  na príprave almanachu N a p r e d

- v r. 1875 si zvolil pseudonym Hviezdoslav

- v máji 1876 si vzal za manželku Ilonu Novákovú

- 20 rokov pôsobil ako advokát v Námestove

LYRIKA:

b. zb.: SONETY (skladá sa z 21 básní)

- básnik sa v nich zamýšľa nad záhadami vesmírneho sveta, nad možnosťami ľudského poznania, zraňuje ho "zloba a neprávosť" pozemského života, chce od  neho uniknúť do sveta fantázie, básnickej tvorby, ale nakoniec spoznáva, že jeho miesto je na zemi, v strede spoločenských zápasov

 (Sonety nastoľujú protiklad medzi ideálnym svetom umenia a bolestnou  skutočnosťou. Vyznievajú však jednoznačnou výzvou primknúť sa k skutočnosti a  podstúpiť s ňou zápas v mene pravdy a spravodlivosti.)

lyrický cyklus: LETOROSTY - skladá sa z 3 častí (cyklov):

1.(Čo dávam, dávam z úprimnosti duše) - autor naznačuje program svojej tvorby. Chce, aby jeho poézia bola pravdivá, bez okrás. Pravda je jeho životným krédom "mne odporným, čo prírode sa prieči, len pravdy si ctím prostý obličaj"

2.(Čierny rok) - obraz vnútorného života básnika v ťažkých časoch života, keď postupne strácal svojich najbližších. "Čierny rok" -> smrť matky, otca, brata. Smrť najbližších núti Hviezdoslava zamýšľať sa nad zmyslom ľudského života. Z mučivého uvažovania ho oslobodzuje spoznanie, že je to tvorivá práca, ktorá predstavuje najvyššiu hodnotu a dáva zmysel ľudskej existencii.

3.(Primknutie sa k ľudu)?- básnik postupne prechádza od osobných bôľov k problémom života slovenského ľudu. Osvojuje si spôsob jeho sociálneho nazerania na skutočnosť, podrobuje ostrej kritike vykorisťovateľskú morálku a príživníctvo. V b. Ó, prečo som nie víchrom - si žiada mať ničiacu silu ako víchor, búrny oceán alebo sopka, aby mohol zmietnuť všetkých tých, čo žijú na úkor mozoľnej práce ľudu.

 Nádej a výzvu vyjadruje v b. Ó, mládež naša, tys° držiteľkou rána. Básnik vidí mládež ako optimistickú a veselú. Nabáda ju k pracovitosti a rozširovaniu vedomostí. Dopraje jej aj zábavu. Vyzýva ju, aby sa ujala vedenia a navrátila: "Raj nám stratený".

báseň K vám urodzeným, veľkomožným - obviňuje pánov, za to, že ľud zavrhli a odklonili sa od neho, hoci je základom jeho bytia. V závere skladby je presvedčený, že dôjde k zmenám v živote slov. národa.

Letorosty uzatvára prekrásnymi spomienkovými básňami na matku (Priadka) a otca (Roľník).

PRÍRODNÁ LYRIKA:

PRECHÁDZKY JAROM - v poézii chápe autor človeka ako súčasť prírody. Pre básnika je príroda inšpiračným zdrojom, čerpá z nej fyzické i duševné sily. Básnika očaruje krása prírody, ale zároveň pociťuje kontrast, že človeku s rokmi ubúda síl, no príroda sa každoročne obrodzuje (obnovuje).

PRECHÁDZKY LETOM - úvodnou básňou je oslava slnka: Hymnus o slnku. Slnko je darcom života, básnik opisuje prácu ľudí na poli a piesne ľudí pri práci. V básni Zvážajú z poľa - vrcholí básnikova filozofia. Autora zaujal žatevný voz. „Ide veľkolepý povoz/ po veličavie, jasný, vysoký/ akému patrí celá zeme šír."

Zaznieva tu Hviezdoslavova filozofia prírody, zrodu i zániku človeka a filozofia práce, ktorá je nezničiteľným darom človeka nezničiteľnej prírode. Voz vezie najskvostnejší náklad: pot, námahu a mozole človeka. Opovrhuje povaľačmi, nechce, aby jedli z práce iných. V skladbe dokázal, že človek je súčasťou prírody, hoci fyzicky zaniká, zostáva po ňom práca. Človek zostane večne živý prácou

cyklus: KRVAVÉ SONETY - (skladajú sa z 32 sonetov)

- vyjadruje tu protest proti 1. sv. vojne, patria medzi najlepšiu našu aj svetovú protivojnovú poéziu. V 1. časti autor vykresľuje hrôzy vojny a jej dôsledky.

„ A jak v žne postať zbožia líha zrelá,

 pod kosou, radom váľajú sa telá."

Trápi ho otázka, kto je za túto hrôzu zodpovedný. Zisťuje, že je to egoizmus a ziskuchtivosť jednotlivcov, skupín a národov. Vojnu odcudzuje ako ľudské zlo, ako strašnú krivdu páchanú na ľudstve. S trpkou iróniou sa zamýšľa nad človekom, ale trápi ho i osud Slovanstva a vlastného národa.

 V záverečných sonetoch vyslovuje túžbu po mieri, vieru v ľudskejšiu, spravodlivejšiu (lepšiu) spoločnosť.

 

ZEMIANSKE EPOSY:

EŽO VLKOLINSKÝ - dejiskom je Vlkolín. Syn Ežo sa dostáva do konfliktu so svojou matkou Esterou, kt. nesúhlasila s tým, aby si jej syn - zemiansky potomok, zobral za ženu sedliacke dievča Žofku Bockovie. Eža pritúli jeho strýko Eliáš a v jeho dome bola aj 4 dni trvajúca svadba, kt. sa stala predmetom básnikovho realistic. zobrazenia ľudovej múdrosti, humoru a životu vôbec. Na svadbe si začne vymieňať názory strýko Eliáš so starým sedliakom Blaškom, ale so stúpajúcou náladou stoja zrazu proti sebe dva svety: zemania a sedliaci. Keď nadobudol spor hrozivé rozmery a zemania v ňom dokazujú svoju nadradenosť a vynášajú svoje prednosti nad sedliacstvom, svoje zásluhy a práva, Ežo sa prejaví ako zásadný odporca feudálnych prežitkov:

 

„Sme rovní! Áno zeman, nezeman,

 v tom rozdielu viac niet.

 Kto inakšie dnes vraví - nezná časy

 Alebo je zatvrdilý - čo je nerozum."

 

GÁBOR VLKOLINSKÝ - Zemianska rodina Vlkolinských je v rozklade morálnom i hmotnom. Obaja rodičia Gábora pijú, prišli o majetok. Vzťah Gábora a Marky Tomášovie sa rozpadol. Je tu mnoho epizód, kt. by mohli byť samostat. príbehmi. Hlavný ideový zámer bol ten istý ako v EŽOVI, ale je rozdielny v umeleckom stvárnení i v kompozícii.

 EŽO je históriou jednej zemian. rodiny, je tzv. epickou monografiou (jeden - dvaja hl. hrdinovia - Ežo, Estera, Žofka, Eliáš). EŽO je obrazom ústupu zemianstva ako spoločenskej sily.  GÁBOR sa nesústredil na 1 - 2 hrdinov, ale na celý dedinský kolektív. Zobrazuje hynutie sloven. zemianstva, jeho morálny a mravný úpadok, hmotný úpadok. V EŽOVI je dej plynulý. V GÁBOROVI je dej poskladaný z mnohých epizód (načrtáva tu majetkovú nerovnosť). V oboch eposoch sa stretávajú rovnaké postavy, ale v druhom epose sú postavami vedľajšími.

Záver: Zemianstvo má a musí dohrať svoju úlohu ako spoločenská sila v národnom živote. Musí sa prispôsobiť novým podmienkam.

LYRICKO-EPICKÁ SKLADBA: HÁJNIKOVA ŽENA

(skladá sa z 15 spevov, skladbu  uvádza Pozdravom a ukončuje Zbohom)

V HÁJNIKOVEJ ŽENE - zasadil básnik do prekrásnej hornooravskej prírody tragický príbeh mladého hájnika Miša Čajku a jeho švárnej ženy Hanky. Jedinečným spôsobom tu stvárnil súžitie človeka a prírody. Autor do epického príbehu vložil celospoločenský konflikt, ktorý má všeobecnú platnosť: konflikt bohatých(šľachta) a chudobných(ľud).  On tvorí dejovú os skladby i základný konflikt diela. Autor stojí na strane ľudu a odsudzuje príživníctvo, egoizmus, zhýralosť, spupnosť pánov, proti ktorým stavia čestnosť, priamosť, statočnosť a pracovitosť prostého človeka

Svojím kritikou neobišiel ani príslušníkov slovenskej buržoáznej inteligencie, ba dotkol sa aj nedostatkov ľudu, odhaľujúc ich sociálne korene a príčiny. To všetko svedčilo o demokratickom postoji básnika k súvekej spoločnosti.

Hlavné postavy sú: Michal, jeho žena Hanka a šľachtic Artuš Villáni. Každá z týchto postáv má iné charakterové vlastnosti i osobitný vnútorný svet, ktorý postupne spoznávame až v priebehu deja.

MICHAL - čestný, svedomitý, sebavedomý muž, s trochu vznetlivou povahou

HANKA - milá, pozorná, v láske verná,

VILLÁNI - je sebecký a panovačný švihák, bezcharakterný, zhýralý

Básnik na začiatok každej kapitoly vkladal meditatívne lyrické alebo piesňové vložky(funkcia: dokreslenie deja; predzvesť konfliktu, náznak toho, že sa niečo stane), ktoré aktívne zasahovali do vytvárania atmosféry i priebehu nasledujúceho deja, činnosti postáv.

Hviezdoslav využíval: metafory, personifikácie, inverziu (nerešpektovanie slovosledu), skrátené slová, novotvary ...

ROZDIEL MEDZI SLÁDKOVIČOVÝM DETVANOM A HVIEZDOSL. HÁJNIKOVOU ŽENOU:

SLÁDKOVIČ: hovorí o ľude, ako špatno-krásnom, nie o jeho tmavých stránkach, ale verí, že neporušenosť inštinktov, mravné tradície a súžitie s prírodou ho zachránia pred skazou. V ľude vidí základ národa, kt. sa prebojováva k slobode a samostatnosti.

HVIEZDOSLAV: vyzdvihuje kladné mravné vlastnosti ľudu a dáva ich do protikladu s mravne spustlým životom zemianstva(Artuš Villáni)-[šľachty]. Hviezdoslav akoby nepriamo nadväzoval na tvorbu Sládkoviča. Využíva bohaté opisy prírody a ľud pokladá za nositeľa národného života.

 

MODÁLNOSŤ (lat.) - gramaticky, lexikálne i intonačne vyjadrený postoj hovoriaceho k reálnosti či nereálnosti výpovede

PROZODICKÉ VLASTNOSTI REČI - INTONÁCIA

Najmenšia intonačná jednotka je slabika. Intonácia vzniká modulovaním (zmenami) hlasu. Artikulačný prúd - hlas - môže mať trojaké stvárnenie čiže moduláciu: - časovú - vzniká kvantita, pauza, tempo, rytmus

 - silovú -"- intenzita hlasu, prízvuk, dôraz

 - tónovú -"- melódia, hlasový register

KVANTITA (dĺžka)

- je dĺžka nositeľov slabičnosti

- trvanie dlhej samohlásky alebo dvojhlásky - je dvojnásobok krátkej samohlás.

PAUZA (prestávka)

- pauzami sa člení súvislá reč na úseky - takty. Takéto členenie sa nazýva frázovanie. Prestávky rozoznávame: logické (významové)  fyziologické (nevyhn. nadýchnuť sa)

TEMPO REČI (rýchlosť)

- závisí od obsahu a funkcie prejavu. Cím je prejav obsahom bohatší, náročnejší, tým má pomalšie tempo, a naopak.

RYTMUS

- je vytvorený najmä striedaním prízvučných a neprízvučných slabík v slove, ktoré utvárajú takty

INTENZITA HLASU (sila)

- celková sila reči. Intenzitou hlasu možno znižovať alebo stupňovať dynamiku zvukového rečového prejavu, vyčleňovať a rozlišovať menej dôležité časti výpovede od dôležitých.

PRÍZVUK

Slovenčina má pevný (nepohyblivý) prízvuk na prvej slabike slova, preto sú v slovenčine prirodzené trochejské a daktylské takty. Takt (stopa) s neprízvučnou prvou dobou vzniká použitím predkloniek (proklitík), napr. A národ oboril sa na národ ... Predklonky a príklonky sú neprízvučné. napr. No nechcel by som sa ťa tým dotknúť.

Medzi príklonky patria jednoslabičné slová: byť, som, si, je, sme, ste, sú (t.j. tvary pomoc. slovesa byť), zámená mi, ti, si, mu, jej, ma, ťa, sa, ho, ju, vám, im, nás, vás, ich ... Medzi predklonky patria jednoslabičné spojky a častice: a, i, aj, že, až, keď, len ...

Vedľajší prízvuk sa vyskytuje napr. v zložených slovách a od hlavného prízvuku sa líši tým, že je menej výrazný, napr. poľnohospodár, spolupráca

 (Vedľajší prízvuk je na 3. slabike štvorslabičných slov, na 3. a poslednej slabike viacslabičných slov.) Jednoslabičné predložky sú vo vete zväčša prízvučné, ak je na nich dôraz, al. ak stoja pred jednoslabičným slovom napr. Dokončili stavbu pred termínom.

DÔRAZ A VETNÝ PRÍZVUK

Dôraz - je výrazné intonačné vyzdvihnutie slova, ktoré sa chápe vo vete ako významovo najdôležitejšie. Pri základnom slovoslede (objektívnom) býva vetný prízvuk na poslednom slove vety, kým pri subjektívnom slovoslede, pri vzrušenej reči na začiatku vety, napr.: Bola som doma. Doma som bola.

Emfáza - je citový expresívny dôraz.

MELÓDIA

- je tónové vlnenie čiže stúpanie a klesanie výšky hlasu vo vete. Rozoznávame 3 druhy melódie:

a) uspokojivá končiaca melódia (konkluzívna kadencia) - je klesavá melódia vetného úseku uspokojujúco uzavretého končiacou pauzou. Vyskytuje sa najmä v oznamovac.vetách alebo v dopĺňacích otázkach napr. Vče-ra sme jed-li ma-li-ny

 3 2 2 3 2 3 2 1

b) neuspokojivá končiaca melódia (antikadencia) - je stúpavo-klesavá alebo klesavo-stúpavá melódia vetného úseku neuspokojujúco uzavretého končiacou pauzou. Výpoveď sa skončila, ale očakáva sa odpoveď. napr. Ne-bu-dú ťa hre-šiť?     2 1 1 2 2 4

c) neuspokojivá nekončiaca melódia (semikadencia, polokadencia) - je plynulo stúpajúca alebo rovná zdvihnutá melódia vetného úseku pred nekončiacou pauzou. Ide o vetné úseky vnútri súvetia alebo vnútri rozvitej vety. napr. Otec prišiel za rána / a doniesol nám jablká.  Otec vyťahuje z vrecka koníčka / vystrúhaného z dreva.

HLASOVÝ REGISTER (výška hlasu)

- je prozodický jav, ktorý vzniká nasadením hlasu do istej výšky. Spája sa zväčša s tempom a intenzitou hlasu. Pri tvorení viet vyjadrujeme (ako hovoriaci) k obsahu vety rozličné postoje, upravujeme obsah vety ako možný alebo nevyhnutný, vyjadrujeme svoje presvedčenie o jeho pravdivosti a pod. Všetky tieto spôsoby vyjadrovania postojov hovoriaceho k vypovedanej skutočnosti súhrnne nazývame modálnou stavbou vety.

TYPY VETY, JAZYK. PROSTRIEDKY, ZVUKOVÉ PROSTRIEDKY, PRÍKLADY

1. oznamovacia, oznamovací spôsob, klesavá melódia.

Prídem. Prišiel by som. podmieňov. spôsob

 

2. opytovacia, oznam. spôsob, stúpavá melódia

Už prídeš? (zisťovacia) častica, stúpavo klesavá, Kedy prídeš? (dopĺňacia) opytovacie zámeno klesavá melódia slovosled

3. rozkazovacia, rozkaz. spôsob, klesavá melódia Otvorte! Otvoriť!  neurčitok

4. želacia oznam. spôsob stúpavo - klesavá Že sa mi neutopíš!

 podmieň. spôsob melódia Bárs by sa to podarilo! častica

 

Jazykové prostriedky, ktoré slúžia na vyjadrenie postojov: modálne slovesá - musieť, chcieť, môcť, mať, smieť, modál. príslovky - možno, treba

- na vyjadrenie pochybností, neistoty, ubezpečenia použív. modálne častice - asi, hádam, možno, iste