Jdi na obsah Jdi na menu
 


9. Obraz zániku feudálnych vzťahov a nástup kapitalizmu v slovenskej dramatickej tvorbe (J. Chalupka, J. Záborský, J. Palárik, J. G. Tajovský)

Rozvojom slovenského meštianstva - remeselníkov, obchodníkov a inteligencie sa vytvorili spoločenské predpoklady pre uplatnenie a rozvoj dramatickej tvorby. Ku koncu 19. st. sa v slovenských mestečkách začalo organizovať ochotnícke divadlo, čo bolo podnetom pre dramatickú tvorbu. Prvý slovenský ochotnícky krúžok založil r. 1830 v Liptovskom Mikuláši ľudovýchovný pracovník Gašpar Fejérpataky-Belopotocký. Ako prvú hru uviedli Chalupkovo Kocúrkovo.

Ján Palárik {1822 Kysuce - 1870 Majcichov (TT)}

- patril k najvýznamnejším dramatickým spisovateľom matičného obdobia. Vydával časopis Cyril a Metod, v ktorom kritizoval cirkev, žiadal zriadiť katedry slovenskej reči a literatúry v uhorských kňazských seminároch. Za tieto články ho predvolali pred cirkevný súd.

- vyslovil myšlienku o federatívnom Uhorsku

- v divadelných hrách videl výchovu ľudu

INKOGNITO - satirický obraz odrodilého meštianstva. Autor ho vidí realisticky, vysmieva sa z jeho mravov. - námet čerpá zo slov. malomesta v časoch Bachovho absolutizmu - Kocúrkovská tematika

- faloš. uhorské vlastnectvo, odrodilstvo, hlúposť, spoločen. pretvárka, pomýlená výchova mládeže, sebectvo à KRITIKA

- ku komickým situáciám, zvratom, scénam dochádza na základe zámeny postáv. (nový prvok v slov. dramat. tvorbe)

- odhaľovanie skutočného charakteru postáv, víťazstvo lásky nad sebectvom, ušľachtilosti nad špekuláciami, úcty k národu nad pohŕdaním národným citom

DEJ Evička  Sokolová, dcéra bohatej vdovy v prvej chvíli odmietne Jelenského a s napätím očakáva príchod Jelenksého z Pešti. Jelenský prichádza do Kocúrkova inkognito, získava si sympatie Evičky. (Umožňuje autorovi celý rad komických situácií, odhaľujúcich pravé charakterové vlastnosti postáv)

 

DROTÁR - dej je situovaný do mestského prostredia, autor tu kladie do protikladu mravnú hodnotu pánov a obyčajných ľudí. Obyčajný drotár sa dostane do rodiny továrnika, kde však všetkých prevýši svojimi ľudskými vlastnosťami. Autor záporné postavy zobrazuje realisticky. Veselohra je založená na zámene postáv. (situačná komika)

 

 Zmierenie alebo dobrodružstvo pri obžinkoch

Postavy: Grófka Eliza Hrabovská

Oriešok (školský učiteľ)

Miluša (jeho dcéra, grófkina spoločnica)

Ľudovít Kostrovický)

Rohon (zememerač, Kostrovického priateľ)

Stručný dej: Oriešok prichádza na zámok za dcérou Milušou. Stretá sa aj s grófkou, ktorú prosil o podporu pri oprave školy. Grófka pomôže Orieškovi a dohodne sa s ním o príprave privítania mladého baróna Kostrovického, ktorý sa má stať jej manželom. Úradník Suchay prichádza oznámiť, že je koniec žatvy a žnice a ženci chcú osláviť radostné obžinky. Grófka sa rozhodne spojiť oslavy s privítaním mladého baróna.

Barón Kostrovický píše list, že syn príde s priateľom Rohonom, s ktorým študuje v Pešti. Grófka chce dobre spoznať baróna a rozhodne sa preobliecť za kráľovnú plesu a Milušu za grófku. Tento nápad však dostane aj barón, ktorý sa preoblečie za inžiniera Rohona a jeho priateľ za baróna. Rohon sa po stretnutí s Milušou preoblečenou za grófku hneď zamiluje. Grófovi sa nepáči jej vystupovanie a rozhodne sa odísť. Svoje rozhodnutie však zmení, keď ho očarí krása kráľovnej obžiniek, za ktorú sa prezliekla grófka. Nič netušiaci barón sa do nej na prvý pohľad zamiluje.

Inžinier nemôže viac skrývať lásku k Miluši a rozhodne sa priznať. Miluša ho však predbehne a povie, že nie je grófka, ale jej spoločníčka. Neskôr sa Miluša spolu s grófkou dozvedá, že Rohon nie je barón a žiada grófku o Milušinu ruku. Po otvorení obžiniek sa barón priznáva, že je inžinier. Nútia ho, aby si zobral za ženu kráľovnú plesu, aby zachránil jej česť. Deva je však podľa správania nevzdelaná a barón ju odmieta. Keď sa od Orieška dozvedá, že Miluša je jeho dcéra a má dobré vychovanie, chce si ju vziať. No stále netuší, že za devu je prezlečená grófka. To sa dozvie, až keď požiada Oriešku o Milušinu ruku. Po vyjasnení nedorozumení si Miluša berie Rohona a barón grófku.

Téma: Život na grófkinom zámku. Spolužitie Slovákov s Maďarmi.

Idea: Vzájomná úcta a porozumenie medzi slovenským a maďarským národom. Touto hrou chce autor ukázať, ako by mohli žiť vo vzájomnej úcte a porozumení národy v Uhorsku.

- zápletka spočíva v dvojakej zámene postáv Miluši s grófkou a Rohona s barónom. Zámena postáv vytvára mnoho komických udalostí, zaľúbia sa do seba /tí, ktorí sa majú/, koniec = dve svadby.

- chcel poukázať na vlastenectvo slov. inteligencie a vlastenectvo je neodmysliteľné bez lásky k ľudu. Prostredníctvom tohto vlastenectva si inteligencia získava rešpekt u šľachty. Palárik zidealizoval šľachtické postavy.

- Palárik vyzýva, aby nezapierali národy Uhorska svoj pôvod, chce, aby sa na Slovensku rozprávalo po slovensky.

Citáty: Orieška v rozhovore s barónom Kostrovickým:

 "...aby si Slováci a Maďari sväté práva spoločnej

 krajiny Uhorska spojenými silami bránili, národnosti

 svoje vzájomne ctili, národnej vzdelanosti a osvety -

 bez ktorej blaho vlasti ani myslieť sa nedá - jeden

 druhému úprimne dopriali a aby žiadnej nenávisti,

 žiadneho sváru medzi nimi nebolo..."

 

 Milušin názor na vlastenectvo:

 "Ó, darmo sa sebec tým menom honosí:

 Kto nie je priateľ ľudu, ten neni vlastenec,

 lež márny šarlatán alebo streštenec, ktorý len

 nesvornosť rozsieva v krajine!..."

Ján Chalupka (1791 Horná Mičiná (BB) - 1871)

- bol prvým úspešným slovenským dramatikom

- učiteľsko-farmárska rodina

- evanjelický farár v Brezne

- v malomestskom živote našiel Chalupka prameň pre námety svojich veselohier

- vedúcou silou v spoločnosti bolo meštianstvo, ale podedilo mnoho chýb z odchádzajúcej feudálnej triedy: triedna neuvedomelosť, odnárodňovanie, poníženosť k šľachte, konzervatizmus, rodinkársky egoizmus, klebetníctvo, namyslenosť, neúprimnosť... - Chalupka poukazoval na tieto chyby.

 

veselohra: KOCÚRKOVO, ALEBO LEN ABY SME V HANBE NEZOSTALI

- vviedol do liter. pojem "kocúrkovo", ktorým dodnes označujeme pomery a ľudí s obmedzeným myslením.

Predstavil v nej svet malého mesta s troma hlavnými zložkami spoločnosti:

- predstaviteľ feudalizmu: zeman a cirkevný inšpektor Pán z Chudobíc

- preds. malomestskej buržoázie: čižmársky majster Tesnošil a jeho rodina

- mladá pokroková generácia: učiteľ Sloboda

Je to obraz dvoch protichodných svetov - zanikajúceho feudalizmu a zrodu národne uvedomelej inteligencie. Pán z Chudobíc a Tesnošil sú smiešne figúrky. Ich názorová zadubenosť a obmedzenosť, neschopnosť tvorivého činu, sú vážnou prekážkou pochopiť súčasné spoločenské pomery (nástup kapitalizmu). Rodina

Pána z Chudobíc i Tesnošilova sú slovenského pôvodu, ale vzdávajú sa svojej slovenskej národnosti, aby si zachovali zdanie spoločenského významu. Vzdávajú sa slovenskej reči a deformujú ju používaním maďarských a latinských slov a fráz. Ale ani jednu ani druhú reč neovládajú.

Protiklad tejto spoločenskej triedy (príslušníci úpadkového feudalizmu) vykreslil Chalupka v národne uvedomelom inteligentovi učiteľovi Slobodovi. V ňom sa črtá postava blízka štúrovskej generácii. Z jeho názorov preráža duch národnej znášanlivosti.

Hra Kocúrkovo bola veľmi úspešná a tvorila základ repertoáru ochotníckych scén. Kocúrkovo sa udržalo na našich popredných scénach dodnes. Chalupka svojimi hrami dal nielen základ ochotníckej činnosti na Slovensku, ale určil jej pokrokové pôsobenie. Jeho tvorba mala ohlas v neskoršom období (Palárik, Záborský).

- opis domu pána z Chudobíc: „Tamto, kde je tá hŕba hnoja pred dverami. Tamto, vraj, tamto, kde tá jedna tabla na obloku je papierom zalepená."

 

Dejovou osnovou sú voľby nového učiteľa a jeho príchod do Kocúrkova. Nového učiteľa chce získať pán z Chudobíc pre maďarizáciu a Tesnošil za muža svojej dcéry. Ústrednou postavou je Tesnošil. Na ňom a jeho rodine sa Ch. vysmieva všetkému, čím vtedy trpela malomestská spoločnosť. Niet v ňom ani iskierky podnikavosti a samostatnosti, typických čŕt novodobej buržoázie. Ich obmedzenosť v chápaní smeru spol. vývinu je prekážkou v prijímaní premien, ktoré prinášal kapitalizmus. Tesnošilov syn je lenivý, dcéra rozmaznaná, vzdorovitá, bezočivá. Jediným cieľom jeho ženy Madleny je bohato vydať dcéru.

Pán z Chudobíc - zeman, ktorý vychádza na mizinu - zánik feudalizmu

Sloboda - ožení sa s dcérou starého učiteľa, víťazí nezištnosť a úprimnosť citov pred vypočítavosťou Tesnošilovcov.

Postavy sa stávajú smiešnymi tým, že chcú byť múdre.

 

JOZEF GREGOR TAJOVSKÝ (1874 Tajov (BB) - 1940 Blava)

- robotnícka rodina, detstvo prežil u starých rodičov

- bankový úradník

- legionár v Rusku

- jednoduchý jazyk

- patrí k vrcholným autorom druhej vlny sloven. realizmu

 

Jeho tvorba sa rozvíjala súbežne s tvorbou Ferka Urbánka (Škriatok, Rozmajrín, Pani richtárka) a Jozefa Hollého (Kubo, Geľo Sebechlebský).

- štvordejstvová veselohra: ŽENSKÝ ZÁKON - ukazuje, že na dedine často víťazia nad čistým ľúbostným citom majetkové záujmy. V hre sa uplatňuje autorovo humorné videnie dedinského sveta. Humor preniká všetky zložky diela, od základného postoja spisovateľa k životu cez komickú stavbu situácií, charakteru, dialógov i gesta postáv. No za týmto humorným životným postojom je v hre vážna otázka o hodnote človeka v skapitalizovanej spoločnosti, ktorá vytvára vyostrené dramatické napätie.

- konflikt hry je motivovaný sociálne, ale závažnú mieru na jeho rozvedení majú rodinné záujmy a rozdielne charakterové vlastnosti postáv. Na deji sú zainteresované všetky postavy hry.

- Miško Malecký sa zaľúbi do polosiroty Aničky Javorovej. Ich životnému šťastiu prekáža hašterivosť a tvrdohlavosť oboch materí a klebetníc a Dora. Miško dá pred odchodom na vojenčinu Aničke sľub, že po vojne si ju zoberie za ženu. Keď sa však začne hovoriť o tom, kde budú mladí žiť, nastane zvada - každá matka ich chce mať u seba. Kým je M. na vojne, obe matky sa hnevajú, aj vďaka klebetám Dory. Mišova mať sa dozvedá, že richtárovci by chceli jej syna za zaťa, to sa jej páči a Dora ju v tom podporuje. Miškov otec podporujee mladých, utešuje aničku. Nakoniec zvíťazí láska oboch. Všetci sú šťastní, najviac Miškov otec, ktorý si stále prial, aby zdravý rozum zvíťazil nad mocou klebiet a ženskeého hnevu.

dráma: NOVÝ ŽIVOT - rozvíja v nej tragický príbeh richtárovej rodiny Jahodovcov. Tajovský v hre ostro odsúdil túžbu dedinského človeka po popanštení i ľudské sebectvo a chamtivosť. V porovnaní s predchádzajúcou hrou sa táto hra rozvíja v pochmúrno-tragickom tóne. I postavy prechádzajú silným vnútorným zápasom, prežívajú bolestné rozpory a ťažko si vykupujú "mravné obrodenie", vnútorný pokoj i stratené šťastie.

štvordielna hra: STATKY - ZMATKY - Tajovský tu ukázal ako majetok opantal celé myslenie i konanie starého skupáňa Palčíka a jeho ženy Mary. Honba za majetkom spôsobila rozvrat v rodinách a zmätok v dušiach. Tajovského hra Statky-zmätky má výrazný kriticko-realistický charakter a predstavuje jedno z vrcholných diel v slovenskej predprevratovej literatúre.

DEJ: Palčík s Marou navrhnú Žofke a Ľavkovi (rodičom Ďurka), či by nepristali na Zuzku Kamenskú. Ľavkovci súhlasia, aj kvôli majetku, ktorí majú mladým Palčíkovci prenechať. Keď príde Ďurko, pristane aj on. Zuzka po váhaní pristane tiež. Ďurko má ale rád Betu, za ktorou chodí aj po svadbe. Zuzka mu to vyčíta, a nakoniec odchádza od neho domov. Ďurko sa ožení po druhý krát - s Betou, ktorá príde bývať k Palčíkovcom namiesto Zuzky. Palčík na nich nechce nič prepísať, lebo že sa zle starajú o majetok. Túžba po majetku rozloží aj vzťah Ďurka a Bety, takže aj tá ho opúšťa. Ďurko sa snaží vrátiť k Zuzke, a svojmu synovi, no tá poznajúc jeho nestály charakter ho odmietne.

jednoaktovka: V SLUŽBE - základný konflikt hry vyrastá z vystupňovaného triedneho rozporu medzi bohatým gazdom Štefanom a jeho sluhom Janom.

- hra predstavuje ideový vrchol v Tajovského tvorbe. Autor v nej zobrazil spoločenské podmienky, v ktorých dozrievalo triedne vedomie sproletarizovaných más o nevyhnutnosti organizovaného boja proti utláčateľom.

Jano: „Ale počkaj, my sa tiež  pozbierame. A keď sa  vy, gazdovia, zbíjate do hŕbky, budeme sa aj my, robotníci.“

- Janov odpor je skôr živelný, nepozná iné východisko, ako utlmiť svoj hnev, ako v alkohole, poddá sa gazdovi

 

POPREVRATOVÉ DRAMATICKÉ PRÁCE:

hra SMRŤ ĎURKA LANGSFELDA - tu zobrazuje udalosti a osudy hrdinov z revolučných rokov 1848-49 - oslavuje hrdinských bojovníkov

hra BLÚZNIVCI - stvárňuje tu tragický osud notára Messerschmidta, otvorene kritizujúceho prázdne vlastenčenie a plané národovectvo.

 

Základný konflikt jeho prozaických i dramatických prác vyrastá z neprekonateľného rozporu medzi túžbou prostých ľudí po šťastnejšom živote a krutým vykorisťovateľským buržoáznym systémom. Rozvíja realizmus Kukučína a obohacuje ho o nové sociálne skutočnosti, zaujíma kritické a protestné stanovisko voči zobrazovaným javom.

JONÁŠ ZÁBORSKÝ (1812 - 1876)

- reagoval vo svojich prózach na všetky podstatné krízové javy porevolučného obdobia.

poviedka: DVA DNI V CHUJAVE - skladá sa z 2 častí:

a) DEŇ ŠKAREDÝ - je ostrou satirou na byrokraciu a zemianstvo

b) DEŇ PEKNÝ -

Kým v prvej časti položil dôraz na sociálnu kritiku, v druhej časti sa snažil nájsť aj isté východisko z nepriaznivého sociálneho a duchovného položenia slovenského ľudu. Autor tu ľud vykreslil s jeho hrubými mravmi a pijanstvom. Tento stav vidí ako dôsledok bezprávneho zaobchádzania s ľudom. Vykorisťovateľov predstavuje statkár Kobzay, ktorý sa k ľudu správa panovačné a urážlivo. Satira poviedky je založená na vyjadrovaní hlavných postáv a na situáciách.

Záujem o históriu priviedol Záborského k tvorbe historických tragédií a drám. Svojimi historickými hrami chcel J. Záborský vyvrátiť falošné romantické predstavy maďarských historikov, dejinný vývin v Uhorsku sa snažil zobrazovať verne, rešpektujúc pritom slovenské hľadisko.

Tematicky sa Zábor. drámy rozčleňujú do 3 väčších cyklov:

1. cyklus - tvoria drámy z dejín Veľkomoravskej ríše a dejín slovensko-uhorských

2. cyklus - -"- drámy čerpajúce námety z dejín srbsko-uhorských

3. cyklus - -"- 9 drám z čias vzbúr v Rusku

Okrem toho vytvoril Záborský ešte viacero veselohier a frašiek. Z nich je umelecky najhodnotnejšia 5-dejstvová veselohra: NAJDÚCH.

- zobrazuje tu komické črty života drobného zemianstva, rozdiely medzi panskou a sedliackou morálkou Je to satira na sloven. zemianstvo. Statkár Kobozy utráca majetok a jediné východisko vidí v bohatej neveste. Jeho syn Gejza sa vyznačuje nadutosťou a hlúposťou. Predstavuje mravný úpadok zemianstva. Pokrok predstavuje Jablonkay. Záborského postavy sú zosmiešnené, často zveličené, alebo zjednodušené.

Východiská konfliktov

Chalupka - proti odnárodňovaniu

Záborský - negatív. str. zem.

Palárik - spolunažívanie národov

Tajovský - majetok, peniaze

9c)

„Palčík sa pýta Ďurka, či mu má prepísať majetok...“

9d)

pod pecou sedieť - nič nerobiť

nepretrhnúť sa - neurobiť veľa

ani babky - nič

chlieb očistiť - spraviť poriadok

10. Úsilie o umelecké poznanie skutočnosti a rozporov buržoáznej spoločnosti v literatúre európskeho realizmu

V polovici 19. st. nastáva obdobie priemyselnej revolúcie. Manufaktúrna výroba je nahrádzaná strojovou výrobou. Robotníci strácajú prácu, rozširujú sa triedne boje. Upevňujú sa kapitalistické vzťahy, založené "na všetko prevracajúcej moci peňazí".

S priemyselnou revolúciou bol spätý rozvoj prírodných vied. Za skutočné hodnoty v ľudskom poznaní sa začali považovať iba tie výsledky výskumov, ktoré sa dali overiť experimentom, alebo uskutočniť v praxi. Rozmach prírodovedeckého bádania ovplyvnil aj filozofické myslenie, najmä pozitivizmus. (jeho predstav. bol franc. filozof August Comte), vyzdvihujúci proti špekulatívnosti konkrétne ľudské poznanie, objektívnu analýzu spoločenských i prírodných javov.  Za skutočné považoval pozitivizmus iba to, čo sa dalo zmyslami a skúsenosťou dokázať. Mal značný vplyv na vývin európskeho myslenia a literatúry. Aj v tvorbe spisovateľov sa sústredilo úsilie na poznanie skutočnosti, na objektívne zobrazenie každodenného života človeka, spoločnosti. Kládol sa dôraz na pravdivosť zobrazovaných spoločenských procesov, ľudských vzťahov i charakterov.

REALIZMUS - je nová umelecká metóda, autor svoje skúsenosti pravdivo prenáša do liter. diela. Vytvára typy postáv, ktoré svojimi vlastnosťami charakterizujú dobu a spoločnosť.

POROVNANIE ROMANTIZMU A REALIZMU

Realizmus vznikol ako reakcia na predchádzajúce umelecké smery, najmä na romantizmus. Popiera jeho estetické princípy, ale zároveň naň nadväzuje. Je ďalším stupňom vo vývine umenia a slovesnej tvorby.

 Ak pre romantického spisovateľa mala závažný význam fantázia a snovosť, tak pre spisovateľa realistickej orientácie rozhodujúcim zostáva zobrazenie všedného života na základe spoločenskej i vlastnej skúsenosti. Ak romantický autor staval proti prízemnosti života buržoáznej spoločnosti veľkolepú minulosť, či hmlistú víziu /vidinu/ budúcnosti, realista zostáva na pôde súčasnosti, odhaľujúc mechanizmus kapitalistického systému i jeho zástoj v mrzačení ľudských charakterov a vzťahov.

 Je to krutý a násilný zákon moci a peňazí v buržoáznej spoločnosti, ktorý je základným motivačným zdrojom konfliktov v realistickej próze. Z literárnych žánrov sa do popredia dostáva román, schopný poskytnúť svojím rozsahom priestor na zobrazenie „hroznej poézie života" meštiactva.

 Romantický hrdina žil bohatým vnútorným životom, zachovával si ušľachtilosť ducha, preto sa cítil osamotený, výnimočný. Naproti tomu umelec - realista vidí človeka (epickú postavu) v konkrétnom spoločenskom prostredí, odhaľuje nevyhnutné spojenie spoločenského a osobného v charaktere ako určitom ľudskom (umeleckom) type.

 Realizmus objavil postavy zo všetkých sociálnych prostredí a vrstiev, počínajúc londýnskym a parížskym podsvetím a končiac najvyššími kruhmi aristokracie a buržoázie.

V dielach romantického autora sa prejavuje jeho citový život,  fantázia, jeho sny. Pre realistického autora je prvoradý reálny  život, zobrazuje všedný život na základe spoločenskej alebo  vlastnej skúsenosti. Romantizmus zobrazuje veľkolepú budúcnosť alebo hmlistú víziu do budúcnosti. Realizmus zobrazuje súčasnosť, odhaľuje kapitalistický systém a jeho zástoj v mrzačení ľudských  charakterov a vzťahov. Je to krutý zákon moci a peňazí. Realistický hrdina je spoločenský a obľúbený, autor taktiež  vykresľuje všetky spoločenské vrstvy. V realizme ide predovšetkým  o pravdivé zobrazenie človeka a spoločnosti, v ktorej žije.  Typickou postavou realistického diela je obyčajný človek so  svojimi dennými a všednými starosťami.

Najvýznamnejším predstaviteľom francúzskej realistickej  literatúry je

Honoré de Balzac (1799 - 1850)

Jeho prvým veľkým úspechom bol r. 1831 román: ŠAGRENOVA KOŽA - napísal ju na základe rozprávky z tisíc a jednej noci, o zázračnej šagrenovej koži. Mladý Rafael túži po bohatstve, moci a zábave. Vlastní talizman - šagrenovu kožu, ktorá mala schopnosť vyplniť každé majiteľovo želanie, ale zároveň skracovala majiteľovi život. Autor tu chcel ukázať rozdiel medzi "chcieť a môcť" a ako sa človek v živote vyčerpáva týmito úkonmi. Človek, ktorý sa všetkého nasýti, túži po ozajstnej láske. Narodil sa v rodine sedliackeho  zbohatlíka. Neskôr sa presťahoval do Paríža, kde sa pokúsil  zbohatnúť špekuláciami na burze a tak sa dlhy a veritelia stali  pre neho celoživotným mučivým bremenom. V tvorivej práci nepoznal  oddych. Mala mu zabezpečiť nielen slávu, ale i vytúžené  spoločenské postavenie.

Od r. 1833 sa zapodieval koncepciou rozsiahleho románového cyklu, ku ktorému r. 1841 napísal predhovor a pomenoval ho ĽUDSKÁ KOMÉDIA. Tvoril ho do konca života. Ľudskú komédiu, ktorá obsahuje okolo 97 diel, rozdelil na 3 časti:

1. ŠTÚDIE MRAVOV

a) výjavy zo života súkromného - OTEC GORIOT, a i.

b) výjavy zo života provinčného - EUGÉNIA GRANDETOVÁ, STRATENÉ ILÚZIE

c) výjavy zo života parížskeho - LESK A BIEDA KURTIZÁN

d) výjavy zo života politického - ...

e) výjavy zo života vojenského - ...

d) výjavy zo života vidieckeho - ...

2. ŠTÚDIE FILOZOFICKÉ - ŠAGRÉNOVÁ KOŽA, a i.

3. ŠTÚDIE ANALYTICKÉ

OTEC GORIOT - dej sa začína v roku 1819, v starom a ošarpanom penzióne, ktorý patril pani Vauquerovej. Žilo tam viacero nájomníkov. Medzi nich patril aj otec Goriot, ktorého ostatní považovali za čudáka a posmievali sa mu. Bol to však veľmi dobrý človek, ktorý pre blaho svojich dcér obetoval všetko. Medzi ďalších nájomníkov patril Vautrin a Eugene de Rastignac. Vautrin utiekol z väzenia. Láka Eugena na zlé veci. Mladučký študent práv sa dostane za pomoci svojej sesternice pani de Beauséant do vyššej parížskej spoločnosti. Tu sa dozvie všetko o otcovi Goriotovi, ktorý svoju prvú dcéru Delphinu vydal za nemeckého bankára de Nucingen a druhá Anastasie si vzala za manžela grófa Restaud. Obidve ho takmer zapredali. Chodili za ním iba vtedy, keď potrebovali peniaze na splatenie dlhov. Aj to tak, aby ich nikto nevidel. Už od samého začiatku ho zaťovia nemali radi. Eugene zahorí láskou k Delphine, ktorá mu ju opetovala. Zároveň sa stáva i dobrým priateľom Goriota. Delphin sa im snaží zabezpečiť nový domov. Celá situácia sa však mení, keď Goriot začne vážne chorľavieť a jeho život je ohrozený. Pri smrteľnej posteli zomierajúceho Goriota bol iba jeho priateľ Eugene. Jeho dcéry sa s ním neprišli ani rozlúčiť. Neboli ani na pohrebe, lebo ich nechceli pustiť manželia. Zaťovia nezaplatili trovy. Všetko to zaplatil jeho dobrý, verný priateľ Eugene. Na náhrobok dal vyryť : „Tu odpočíva pán Goriot, otec grófky de Restaud a barónky de Nucingen, pochovaný na trovy dvoch študentov."

POSTAVY: Otec Goriot - starec, ktorý sa utiahol do penziónu pani Vauquerovej  r. 1813, bol výrobcom cestovín. Po príchode do penziónu bol bohatý,  no postupne schudobnel. Je láskavý, čestný, veľkodušný. Mal dve  dcéry, pre ktoré by urobil všetko na svete.

 Anastasie - je mladšia dcéra otca Goriota. Mala aristokratické sklony.  Vydala sa za grófa de Restaud a tak opustila otcovský dom, aby sa  vyšvihla do vysokých spoločenských kruhov.

 Delphine - mladšia dcéra otca Goriota. Vydala sa za bankára

 de Nucingen. Neváži si svojho otca, je ľahostajná, neverná, sebecká.

 Eugéne de Rastignac - chudobný študent študujúci právo, túžil sa  dostať do vyššej spoločnosti. Bol dobrý, spravodlivý a štedrý.  Mal rád otca Goriota. Postupne zisťuje, že peniaze nie sú všetko.

 Vautrin - je akýmsi opakom otca Goriota. Pozná morálku i zákony  spoločnosti v ktorej žije a neraz na ňu doplatil, ale osvojil  si ju ako nebezpečnú zbraň a bojuje so spoločnosťou jej vlastnými  metódami. Poučuje Rastignaca, že úspechy možno dosiahnuť len  chladnokrvnosťou cez ženy z vyšších kruhov. Cez jeho postavu

Pani Vauquerová - má okolo 50 rokov, sklenený pohľad, nevinný výzor.  Obyvatelia penziónu ju považovali za dobrú ženu, no pokladali ju za nemajetnú.

 V románe Otec Goriot zobrazil Balzac tragiku obetavej a bolestne zraňovanej otcovskej lásky. Tragédia meštiaka Goriota je svedectvom o morálke spoločnosti, v ktorej moc peňazí narušila najzákladnejšie ľudské vzťahy.

Popri postave chudobného študenta Rastignaca, ktorý sa nechce stať obeťou bohatých, zaberá pomerne veľký priestor postava Vautrina. Prechádza viacerými dielami a v románe Lesk a bieda kurtizán sa tento bývalý galejník dostáva k vysokej funkcii v parížskej polícii. Víťazí takto nad spoločnosťou, ktorej zákony pokladal za výsmech spravodlivosti.

román: STRATENÉ ILÚZIE - hlav. postavou je mladý básnik Lucien, ktorý je presvedčený o svojej skvelej budúcnosti. Hnaný túžbou po sláve odchádza do Paríža, aby tam získal literárne vavríny. Nakoniec zanecháva vážnu literárnu prácu, a vrhá sa do žurnalistickej kariéry. Zdá sa, že mu už nič nestojí v ceste, no vzápätí nasleduje hrozný pád. V úsilí dostať sa z kritickej situácie stráca Lucien aj posledné zvyšky zmyslu pre ľudské hodnoty, zrádza priateľov, falšuje zmenky, až sa ocitá na pokraji samovraždy. Zachráni ho tajomná postava španielskeho kanonika. Výmenou za svoj život, stráca však Lucien dušu.

Charles Dickens

 V jeho rozsiahlej tvorbe je zjavná spätosť osudov hlavných  hrdinov s autorovým vlastným životom, trpkými skúsenosťami z  detstva. Angl. meštianstvo ho prijalo ako obľúbeného autora hneď  po vyjdení jeho diela Kronika Pickwickovho klubu. Je to  humoristický román. Pán Pickwick neoplýva veľkou múdrosťou, skôr  sa snaží pôsobiť ako spravodlivý, láskavý a dobrými skutkami známy občan. Naivnosť, s akou často zapadne do intríg klamárov, z ktorých sa však vždy šťastne dostane, vyvoláva úsmev. Ani obraz  dlžníckeho väzenia do ktorého sa dostal Pickwick spolu so Samom  Wallerom. Fleetská väznica naplnená rôznymi typmi je miestom, kam  sa dostanú často z nedorozumenia nevinní ľudia, na ktorých sa  obohacujú chamtivý advokáti, špekulanti. Pickwick obžalovaný pre  nesplnený údajný sľub manželstva domácej panej, je takou obeťou.  Autor odhaľuje ľudskú biedu a nešťastie, kritizuje anglickú  spoločnosť a súdnictvo.Kritiku vyslovuje opisom prostredia a  opisom postáv.

- Bol veľkým humanistom, žiadal ľudské práva pre najchudobnejšie vrstvy. Útočil na anglické zákonodarstvo, kritizoval anglické školstvo, ponižujúce tresty v školách, súdnictvo. Poukazoval na spoločenské rozdiely. V závere svojich románov necháva však zvíťaziť dobrotu a mravnosť, jedinca nad spoločenskou nespravodlivosťou, romantickú túžbu nad reálnou skutočnosťou.

Ďalšie diela: Oliver Twist - sociálny román, vyrastá v sirotinci,  týranie, tresty.

DAVID COPPERFIELD - obsahuje veľa autobiografických čŕt. Je to realistický obraz súdobého Anglicka (opis škôl, vykorisťovanie detskej práce). Obsahuje aj romantické prvky (atmosféra napätia, očakávanie hrozných udalostí)

- zaraďujeme ho medzi pikarexné romány.

- hlavnou postavou je tulák, šibal, ktorý zažíva rôzne dobrodružstvá, prostredníctvom ktorých autor dokresľuje jeho charakter. Podľa autora prostredie nemusí vplývať na charakter človeka. David ostáva neskazený, aj keď sa stýka s mestskou spodinou. Jeho tvorba spadá do obdobia "Viktoriánskej literatúry". Literatúra mala vznešenú úlohu - vychovávať spoločnosť. Väčšina diel končila tým, že zlo stihne trest a dobro odmena.

Dickens vytvoril plejádu zábavných postáv a postavičiek. Kritizoval ľudské hriechy a slabosti, ale neurážal svojou kritikou, skôr chcel humorne na ne poukázať.

"Aj takýto býva človek, a keď sa spozná v nastavenom zrkadle,

 možno sa zahanbí, a bude sa chcieť polepšiť."

FIODOR MICHAJLOVIČ DOSTOJEVSKIJ (1821 - 1881)

- je tvorca psychologického románu, patrí k vrcholným predstaviteľom v ruskej i svetovej realist. lit.

Najviac pozornosti venoval mestskému životu a v ňom vrstve existenčne živoriacich drobných meštiakov. Jeho "ponížení a urazení" sú zle platení úradníci, vyslúžilci, študenti, rodiny skrývajúce úzkostlivo svoju biedu a často závislosť od úžerníkov.

- narodil sa v rodine moskovského štátneho lekára. Po skončení  vojen. inžin. školy pracoval v Petrohrade, no pre ťažkú chorobu,  ktorá ho mučivo sprevádzala po celý život ho prepustili. Za účasť  v Petrasevského revol. krúžku dostal trest smrti, ktorý cár zmenil  na Deportáciu na Sibír.

- Najviac pozornosti venoval mestskému životu a v ňom vrstve  najmä vrstve živoriacich drobných mešťanov (úradníci, študenti).  Je tvorcom psychologického románu.

- nap. súbor noviel: BIEDNI ĽUDIA - opísal tu ľudí, ktorých prácu nevie nikto oceniť. Sú na okraji spoločnosti. Ich spoločenské postavenie sa prenáša aj do ich duševného sveta - sú rozorvaný a nespokojný.

- Dostojevského hrdinovia ich osudy čitateľa  presviedčajú, že rast spoločnosti nemôže závisieť od  individuálnych skutkov.

Idiot - konfrontuje etický ideál človeka s realitou vtedajšieho  Ruska. Hl. postavou je Lev Myškin - človek čistý, úprimný, dobrý,  obetavý. Jeho osobnosť je nejednoznačná, je pokladaný za človeka  dobrého, ale pre svoj idealizmus je pokl. za idiota, ktorý sa  neprispôsobil reálnemu životu.

V románoch: IDIOT, BRATIA KARAMAZOVCI - sa mravný konflikt stupňuje až k neriešiteľnosti. Knieža Myškin v prvom románe a mladý Aľoša v druhom veria v silu dobroty a vnútorné obrodenie človeka láskou a pokorou. Ich slová a skutky vyvolávajú v dušiach ľudí opantaných vášňami akýsi náhly stav dojatia i vôľu nájsť správnu cestu, a predsa sa všetko uberá k tragickému zavŕšeniu. Dostojevského hrdinovia, ich osudy čitateľa presviedčajú, že mravný rast spoločnosti nemôže závisieť od individuálnych skutkov dobroty a ľudskosti.

V románe ZLOČIN A TREST nastolil autor problém absolútnej slobody jednotlivca. Chudobný petrohradský študent Raskoľnikov si zdôvodňuje zavraždenie starej úžerníčky ideou, že berie na seba ťarchu potrebného činu, lebo odstráni škodlivú bytosť (racionálne odspravedlnenie). Autor ho vedie mučivým hľadaním poznania, že jeho čin mal osobné pohnútky. Východiskom mu je napokon priznanie, dobrovoľne prijatá pokora a oslobodzujúci cit lásky k žene (prostitútka Soňa), ktorá ho sprevádza i na nútené práce. Autor riešil problém individuálnej vzbury proti spoločnosti v presvedčení, že kresťanský humanizmus môže byť účinným prostriedkom proti spoločenskej nerovnosti. V tom bola jednostrannosť jeho filozofického prístupu k spoločenskej realite.

- psychologický román s kriminálnou zápletkou. Krim. zápletka je  stavebným prvkom diela. Dram. napätie spočíva v psych. dráme hl.  hrdinu /vnútorné monológy/.

NIKOLAJ VASILIEVIČ GOGOĽ (1809 - 1852)

povesť: TARAS BUĽBA - oslávil hrdinstvo a obete ukrajinského ľudu v boji za slobodu

komédia: REVÍZOR ???- dej: v hostinci sa ubytuje človek o ktorom si všetci myslia, že je revízor. Dobčinský a Bobčinský sa k nemu správajú ako ku revízorovi. Chlestakov túto úlohu prijíma. Presťahuje sa do domu starostu, a zaľúbi sa do jeho dcéry. Ťažisko hry spočíva v postavách, sú obmedzené, ľahkoverné, hlúpe, a intrigánske. Chlestakov prekračuje rámec hlúposti. Má rozumové schopnosti, ktorými dokáže ťažiť z iných ľudí. Autor tu odkryl stále sa prehlbujúcu skorumpovanosť cárskej byrokracie.

komédia: ŽENBA

román: MŔTVE DUŠE - hrdina diela Čičikov pôsobí neopakovateľne, keď skupuje "mŕtve duše" od statkárov a zoznamy mŕtvych nevoľníkov, ktoré majú vzbudiť v spoločnosti, do ktorej sa chce dostať, zdanie, že je boháč. Vložil tu do rozprávačského prúdu i vyjadrenie obdivu ku kráse a mnohotvárnosti ruského jazyka:

"Niet slova, čo by bolo také smelé, rázne, čo by tak vyletelo rovno zo srdca, čo by tak prekypovalo a vrelo životom, ako prieliehavé ruské slovo." Odhaľoval príčiny pokrivených ľudských vzťahov.

Lev Nikolajevič Tolstoj (1828 - 1910)

 Prostredia, ktorými prešiel zanechali stopy v jeho diele. Bol  to napr. pobyt na Kaukaze, obrany Sevastopoľa, jeho teória  "neprotiviť sa zlu násilím".Ako 82 ročný zanecháva rodinu no na  tejto ceste do ústrania zomiera.

Román Anna Kareninová tragicky završuje konflikt hlavnej hrdinky  s aristokrat. petrohrad. spoločnosťou, založenou na moci,  pretvárke a egoizme.. Táto jej neodúšťa smelosť , s akou unikla  z prázdnoty svojho manželstva. Dobrovoľná smrť je pre ňu únikom  z neriešiteľného konfliktu s vlastnou spoloč. triedou. Nie je  spokojná so životom, nájde si milenca, je odsúdená spoločnosťou,  hodí sa pod vlak. "Všetky šťastné rodiny sú si podobné, každá  nešťastná je nešťastná po svojom."

SEVASTOPOĽSKÉ POVIEDKY - prenikol do mentality prostého ruského vojaka. Tolstého účasť na obrane Sevastopoľa dala poviedkam hodnotu umeleckého dokumentu.

Dielo VZKRIESENIE vznikalo v období, keď Tolstoj písal o hladujúcom ľude, protestoval proti krivdám na súdoch, vyslovil presvedčenie, že privilegovaná vrstva "má ísť medzi ľud, vedomá si svojej viny voči nemu".Pocity viny sa nesie i životom hlavnej postavy tohto diela šľachtica Nechľudova, ktorý sa rozhodne sprevádzať do vyhnanstva Kaťušu Maslovovú, lebo sa cíti vinný a zodpovedný za jej život. Súčasne sa chce vedome rozísť s koris- tníckou morálkou petrohradskej spoločnosti.

4 dielny román: VOJNA A MIER  je širokým (>250 postáv) obrazom dejinnej epochy napoleonských ťažení proti národom Európy. Na historickom pozadí vykreslil autor živé typy predstaviteľov všetkých spoločenských vrstiev v Rusku a vyzdvihol hrdinstvo ruského ľudu pri obrane vlasti.

 Dejové línie románu sú pospájané osudmi rodiny Bolkonských a Rostovovcov a filozoficky koncipovanou postavou Pierra Bezuchova, ktorá nesie výrazné autobiografické črty. Starý šľachtic Bolkonskij predstavuje slávu starého Ruska a vojenskú česť. Jeho syn Andrej spája v sebe hlbokú citovosť a mužnú statočnosť. Spolu s Bezuchovom a najkrajšou ženskou postavou v románe Natašou Rostovovou tvoria najpevnejšiu dejovú i myšlienkovú väzbu v diele. Realisticky pôsobivé sú obrazy historických udalostí, napr. borodinská bitka s postavou legendárneho Kutuzova, boj o Moskvu i obrazy ľudových hrdinov, ako napr. múdreho mužíka Karatajeva. Napoleona vykreslil autor ako človeka, ktorý nepochopil svoje dejinné poslanie a stal sa nepriateľom ľudstva.

 

FRAZEOLOGIZMUS - (gréc.) ustálený slovný zvrat, viacslovné spojenie majúce jediný (osobitný) význam, frazeologická jednotka, fráza

10c)

z hľadiska: sloh. útvarov - úvaha,

10d)

prevládajú zvolacie vety, vnútorný monológ, (opytovacie)

11. Obraz postavenia zemianstva v umeleckej tvorbe J. Kalinčiaka, S. H. Vajanského, Hviezdoslava a M. Kukučína

Zemania boli privilegovanou vrstvou uhorského obyvateľstva v období feudalizmu, patrili medzi príslušníkov nižšej šľachty. Najväčšie zemianske stolice na Slovensku boli Trenčianska, Turčianska a Liptovská. V období nár. obrodenia sa časť zemianstva zapojila do slov. nár. hnutia. Po roku 1848, keď prakticky zanikla možnosť vykorisťovaniu bývalých poddaných, zemania ako spoločenská vrstva začala splývať s meštiactvom a dedinskými boháčmi. Definitívne strácala práva, svoje výsadné postavenie i tituly až rozpadom Rakúska - Uhorska.

Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní r. 1867 prevzala v Uhorsku politickú a hospodársku moc maďarská buržoázia. Svoju nadvládu využívala na premenu mnohonárodnostného Uhorska na jednonárodný štát. Prenikanie maďarského kapitálu na Slovensko, podporované štátnym aparátom, prehlbovalo v spojení s maďarskou politikou vykorisťovanie slovenského ľudu, čoho dôsledkom bolo ďalšie zbedačovanie a vysťahovalectvo (do USA).

 Slovenská buržoázia sa rozdelila na 2 skupiny: Jedna bola reprezentovaná STAROU ŠKOLOU: (buržoázia združená okolo Národnej strany)

- vydávali Národné noviny

- politika tejto buržoázie nadobúda postupne v tomto období úpadkový charakter

- orientovali sa na Viedeň, keď ich prosby neboli splnené prešli do pasivity

 Liberálna buržoázia bola sústredená v NOVEJ ŠKOLE. Presadzovala aktivitu činov. Vydávali Slovenské noviny

Buržoázia bola nejednotná, preto sa maďarom podarilo presadiť zatvorenie Matice slovenskej, a 3 slovenských gymnázií. V politickom živote vznikajú skupiny, ktoré však neprerastajú v strany:

1. HLAS (hlasisti) - boli pod vplyvom teórie čechoslovakizmu a verili, že Slováci sú kmeňovou odnožou Čechov a slovenčina je nárečie češtiny.

2. PRÚDY (prúdisti) - dožadovali sa politickej rovnoprávnosti Slovákov. V tomto období bol Martin centrom kultúrneho života.

Realizmus sa u nás vyvíjal v 2 etapách. Jeho predstavitelia chceli dvíhať národné povedomie. Každú etapu predstavuje novosť v námete a liter. žánre.

1. etapa: Svetozár Hurban Vajanský, P. O. Hviezdoslav, Martin Kukučín

2. etapa: J. G. Tajovský, Božena Slančíková Timrava, Janko Jesenský

 Nový ústredný problém I. vlny slove. realizmu. Je to otázka postavenia zemianstva v národnom hnutí, resp. otázka, kto sa postaví na čelo národného hnutia. Cez otázku zemianstvo alebo ľud sa do realist. prózy dostáva typický pohľad na problémy národného života.

Pavol Orzágh-Hviezdoslav (1849 Vyšný Kubín- 1921 DK)

 (jeho tvorba sa zaraďuje do realizmu)

- pochádzal zo zemianskeho rodu

- jeho hrdinovia už nie sú tak zaťažení majetkami ako márnou zemianskou hrdosťou a zaťatosťou.

 

Hájnikova žena - zobrazuje tu základný spoločenský rozpor medzi šľachtou a ľudom. Ľud tvorí dejovú skladbu a základný konflikt diela. Autor stojí na strane ľudu, odsudzuje prívrženstvo, egoizmus, zhýralosť, zábavy pánov, proti ktorým stavia čestnosť a statočnosť prostého človeka.

Ežo Vlkolinský - epická báseň, v ktorej je najviac vidieť jeho odsudzovanie zemianstva, poukazuje tu na jeho splývanie s ľudom a jeho preraďovanie do novoutvárajúcich sa vzťahov - buržoáznych. táto demokratickosť zasahuje vzťahy ľudí, najmä vzťah zemianstva k sedliakom.

EŽO VLKOLINSKÝ - dejiskom je Vlkolín. Syn Ežo sa dostáva do konfliktu so svojou matkou Esterou, kt. nesúhlasila s tým, aby si jej syn - zemiansky potomok, zobral za ženu sedliacke dievča Žofku Bockovie. Matka ho vydedí a Eža prichýli jeho strýko Eliáš (pyšný zeman), ktorý mu vystrojí svadbu. Obraz svadby dáva možnosť ukázať prednosti sedliactva a jeho morálne víťazstvo nad zemianstvom.

Na svadbe si začne vymieňať názory strýko Eliáš so starým sedliakom Blažkom, ale so stúpajúcou náladou stoja zrazu proti sebe dva svety: zemania a sedliaci. Keď nadobudol spor hrozivé rozmery a zemania v ňom dokazujú svoju nadradenosť a vynášajú svoje prednosti nad sedliacstvom, svoje zásluhy a práva, Ežo sa prejaví ako zásadný odporca feudálnych prežitkov:

" Sme rovní! Áno zeman, nezeman,

 v tom rozdielu viac niet.

 Kto inakšie dnes vraví - nezná časy

 Alebo je zatvrdilý - čo je nerozum."

Záver skladby končí zmierením matky so synom zásluhou vnúčaťa a súčasne definitívnym víťazstvom roľníctva nad zemianstvom. Hviezdoslav tu zobrazil proces splývania zemianstva s ľudom, ako zákonitý jav spoločenského vývinu.

- motív - svadba - naznačenie novej možnosti

GÁBOR VLKOLINSKÝ - Zemianska rodina Šimona Vlkolinského je v rozklade morálnom i hmotnom. Obaja rodičia Gábora pijú, prišli o majetok. Vzťah Gábora a Marky Tomášovie sa rozpadol. Je tu mnoho epizód, kt. by mohli byť samostat. príbehmi. Hlavný ideový zámer bol ten istý ako v EŽOVI, ale je rozdielny v umeleckom stvárnení i v kompozícii.

 EŽO je históriou jednej zemian. rodiny, je tzv. epickou monografiou (jeden - dvaja hl. hrdinovia - Ežo, Estera, Žofka, Eliáš). EŽO je obrazom ústupu zemianstva ako spoločenskej sily. GÁBOR sa nesústredil na 1 - 2 hrdinov, ale na celý dedinský kolektív. Zobrazuje hynutie sloven. zemianstva, jeho morálny a mravný úpadok, hmotný úpadok. V EŽOVI je dej plynulý. V GÁBOROVI je dej poskladaný z mnohých epizód (načrtáva tu majetkovú nerovnosť). V oboch eposoch sa stretávajú rovnaké postavy, ale v druhom epose sú postavami vedľajšími.

Hl. záver: Zemianstvo má a musí dohrať svoju úlohu ako spoločenská sila v národnom živote. Musí sa prispôsobiť novým podmienkam.

- najdôležitejším motívom je pohreb, ten vyvoláva atmosféru hynutia a rozkladu zemianskej rodiny a samozrejme aj zemianstva.

Martin Kukučín (1860 - 1928)

- vlastným menom Matej Bencúr

- vyrastal v rodine oravského sedliaka a od detstva si osvojoval nazeranie a myslenie prostého dedinského človeka

- dôkladne poznal všednú i sviatočnú tvár života na slovenskej dedine

 

V protiklade s Vajanským zachytil v poviedke KEĎ BÁČIK Z CHOCHOĽOVA UMRIE úpadok zemianstva i jeho neschopnosť zasahovať do osudov vlastných i do osudov národa. Dej poviedky je pomerne chudobný.

 Zemianstvo reprezentuje pán Aduš Domanický z Domaníc a proti nemu stojí Ondrej Tráva, priekupník a podnikateľ. Obaja sa stretnú v krčme v Podhradí a Adušovi sa podarí vymámiť od Trávu desiatku ako preddavok na kúpený jačmeň. Keď však prišiel Tráva po sľúbený jačmeň, namiesto hrdého zemianskeho kaštieľa našiel iba ruiny a Adušovo prázdne vrecko.

 Aduš navonok vystupuje ako pyšný a majetný zeman, no v skutočnosti sa jeho kaštieľ rozpadá a majetok hynie. Proti nemu stojí Ondrej Tráva, priekupník a podnikateľ, ktorý má všetky znaky svojej triedy, dravosť a bezohľadnosť v získavaní peňazí, schopnosť špekulácie pri zhŕňaní majetku.

 KONFLIKT + KOMPOZÍCIA: Je to konfrontácia dvoch svetov: starého, ktorý zaniká, a nového, ktorý sa derie na jeho miesto. Základným prvkom umeleckého obrazu v poviedke je kontrast, napr. kontrast medzi Adušovou a Ondrejovou rečou. Aduš rozpráva naširoko a ľahkomyseľne, Ondrejova reč je stručná, konkrétna, zadiera do živého. Autorovi imponuje jeho životaschopnosť, no iróniou stíha aj tento nový typ egoistického podnikateľa.

Kukučínov humor sa s rozvíjaním deja stupňuje, prechádza až po satiru, ale záver poviedky je typicky kukučínovský, keď Aduš s Ondrejom Trávom zastanú pri jaseňoch nad hrobmi Adušových rodičov a zmieria sa.

Svätozár Hurban -Vajanský

- najstarší syn Jozefa Miloslava Hurbana. Stal sa vedúcou osobnosťou mladej generácie.

- novinár

Zaujímala ho otázka možnosti návratu zemianstva do národného tábora, jeho úlohy v národnom živote. Touto tematikou sa zaoberal v novele:

LETIACE TIENE

- Na osudoch zemianskej rodiny Imricha Jablonského z Jabloňového zachytil proces úpadku zemianstva zavinený prenikaním kapitalizmu do spoločenského i hospodárskeho života.

- Hlavnou tematickou osou novely je snaha nájsť odpoveď na otázku, či je možné prinavrátiť zemianstvo národnému hnutiu a či môže zastávať vedúce miesto v národnom hnutí.

 

- Spisovateľ zachytil spol. situáciu neľahkej doby a hneď poukázal na východisko z nej. Sám ju pokladá za prechodné obdobie - letiace tiene. Vyjadril obavy o budúcnosť zemianstva a zároveň sa ho snaží varovať.

Imrich Jablonský je schopný a šťastný zeman, kt. všetko spadlo do lona. Majetok získal sobášom s dcérou zemana Samuela Podolského, Máriou. Podolský žije starými zemianskymi tradíciami. Okrem dcéry Márie má aj druhá dcéru Annu a syna Kazimíra. Jablonského šťastie vyrastá z časti z nešťastia Anny, kt. otec nasilu vydá za bohatého Joachima Gabriela Cerovského. Ten zomrel a Anna sa stala mladou vdovou. Je nešťastná, lebo nikdy nemilovala a svoju lásku preto venovala dcéram Imricha a Márie - Adele a Ele. Imrich sa stáva riaditeľom poisťovne. Snaží sa chrániť svoj majetok a zvolil si na to Hermana, kt. už dlhšie dvorí jeho dcére Adele a chce si ju vziať. Dôverčivosť zašla tak ďaleko, že Herman mohol voľne rozhodovať o majetku Jablonských. Neuvážene investuje do stavby Píly a tak sa začína majetok zmenšovať. Adela však stále hľadá svoju partiu. Rovnako pristupuje k Hermanovi, ako aj k Eugenovi Dušanovi, kt. má o Adelu vážny záujem. Chce ju tiež za ženu, lenže Adela nevidí v sobáši zlepšenie svojej situácie a odmieta ho. Autor dúfa, že si to Adela ešte rozmyslí, lebo nevie ako skončí jej manželstvo bez lásky. Eugenovi nie sú ľahostajné národnostné problémy. Verný je v teórii, ale nečinný v praxi. Takých ľudí ako Eugen je veľa, v čom autor vidí príčinu tej situácie. Ľudia nie sú schopní v praxi pre národ nič urobiť. Charakterizuje príčinu zániku zemianstva.

 Kazimír zdedí najväčšiu časť majetku, no zachová sa ako ostatní zemania. Majetok rozhádže, prirastajú dlžoby aj za podpory Márie. Jeho život sa končí samovraždou. „Hynie vo svojej kúrii, v ktorej mu zostali len podobizne svojich predkov." Pochopila ho len Anna, kt. mu bola podobná.

Autor vidí záchranu zemianstva v inteligencii. Milko Holan, syn učiteľa - národouvedomelý človek, je predstaviteľovi starej školy. Milkovi je bližší čin, ako národnostné horlenie. Nič si nenahovára myslí reálne. „Je to doba potrebná, pretože dopomáha k zániku starej doby a vzniku novej doby." Chce sa oženiť s Elou. Ela pôsobí najsvetlejšou a najsviežejšou dušou. Autor zachytáva rast jej ľúbostného vzťahu. Ich sobáš je budúcnosť zemianstva a tým aj celej spoločnosti.

Autor chcel Hermana charakterizovať ako ľahkovážneho dobrodruha. Chcel povedať, že schopných ľudí má národ veľa a chcel poukázať, ako ľahko sa dá majetok stratiť. Letiace tiene odletia ďalej - je to prechodná doba. Jeho ženské postavy sa podobajú ruským ženským postavám. Záchranu zemianstva poveril do rúk inteligencie, lebo je vzdelaná a schopná viesť národ.

 

Suchá ratolesť

- román, v ktorom sa zaoberá problémom zemianstva. V 70. a 80-tych rokoch sa zem. odnárodňovalo a nezúčastňovalo na politickom živote. Vajanský sa zamýšlal nad návratom zemianstva do národného a polit. života. Bol to však iba jeho sen. Podľa jeho názoru boli príčiny úpadku nové buržoázne vzťahy, Židia, úžerníci, nečinnosť zem., a to je zároveň témou oboch jeho diel.

- hl. postava sa zbližuje prostredníctvom Vanovského, Tichého aj Adely Rybáričky s národným hnutím, mení sa na národne uvedomelého človeka. Tento obraz bol viac želaním Vajanského , vzdialený od reality. Podľa autora sú zemania "suchou ratolesťou národa".

Dej: - príbeh sa odohráva v Rudopolí. Žije tu statkár Karol Vanovský so svojou rodinou. V opatere majú sirotu Annu Betinskú - citovo založenú. Stanislav Rudopoľský sa vracia zo svojich potuliek po svete domov. Je veľmi vzdelaný, zoznamuje sa s učiteľom Albertom Tichým. Tí sa názorovo zjednocujú. V Rudohorí prichádzajú voľby. Nastáva boj maď. a slov. strán. Rudopoľský sa postupne vžíva so slov. ľudom. Zaľúbi sa do M8rie Vanovskej, namaľuje jej portrét. Učiteľ Tichý sa zaľúbi do Anny Betinskej. Ďalšia postava - Adela Rybárička - národne uvedomelá vdova, ktorá je príbuzná Vanovských, pozýva Rudopoľského na piknik. Tu sa stretá so Svatnayom, bohatým statkárom. Medzi nimi sa vyostruje spor a vrcholí to tým, že Rudopoľský ho vyzve na súboj. Rudopoľský je vážne zranený, rozhodne si vziať Adelu za ženu.

Ján Kalinčiak (1822 - 1871)

Reštavrácia alebo Obrazy z dávnych čias

- dielo zaľudnil zemianskymi postavami, ktoré sú malicherné, neschopné nijakého činu. Všetko ich konanie vyznieva humorne, smiešne. Prípravy na voľby (kontešačky) boli miesto, kde sa ozývalo ich sebavedomie. V povesti zemania vystupujú ako ľudia zanikajúceho sveta.

- majetok zemanov sa pod tlakom kapitalizmu rozpadával a ich úloha v spoločnosti je stále menšia. Kalinčiak zemanov nevysmieval, ale len usmieval. Nie je to taká ostrá satira. Usmieva sa nad ich pýchou, je presvedčený, že tá pýcha je predzvesťou ich pádu.

V Záhorskej stolici je pred voľbami. O miesto I. vicišpána sa uchádza strana Bešeňovských a strana Potockých. Na 2 tábory sa rozdelilo aj zemianstvo stolice. Obidve strany častujú svojich prívržencov a snažia sa ich podplácaním privábiť do svojho tábora. A. Bešeňovský, ktorý už 15 rokov bol I. vicišpán, urazí pred voľbami rodinu Levických tým, že nechce dať svoju dcéru Štefanovi, hoci sa majú radi. Bešeňovský zamýšľa vydať svoju dcéru za grófa, aby však nestratil hlasy Levických, sľúbil, že ju dá Štefanovi vtedy, keď bude vicišpánom. Bol si istý, že sa to nemôže stať, lebo Štefan je chudobný.

"Vidieť, že ste rodina, pán švagor, keď sa tak staráte o tých mladých ľudí, ale moja dcéra má ešte dosť času, a Štefan sa môže ženiť, keď bude vicišpánom."

Štefanov strýc (Andrej Levický),ktorého onen gróf urazil aj osobne, vyhútal plán ako by sa Štefan stal vicišpánom. Odviedol celú rodinu Levických od Bešeňovského na protivníkovu stranu. Potocký, ktorý s ich pomocou mal získať vicišpánstvo, zaviazal sa urobiť Štefana II. vicišpánom. Aby bolo víťazstvo Potockého isté, bolo treba nepripustiť k voľbám niekoľko voličov Bešeňovského. Plán sa podaril. Prvé miesto získal Potocký, druhé vicišpánstvo Štefan Levický a s tým aj Aničku.

„Tak sa stal Štefan Levický druhým vicišpánom a tu bys° len videl radosť jeho celej famílie."

ŠTEFAN LEVICKÝ: „Ostatne bol Štefan usilovný človek, no bieda je najlepší  majster, a tej užil za mladi až do sýtosti.“

 „...bol zdravý ako lipa, čerstvý ako ryba a mocný ako buk."

 - mladý, švárny šuhaj, prezývaný dušou Adama Bešeňovského. Bol synom Adamovej sestry. Pochádzal z chudobnej rodiny. Jeho otec  bol zámočný zeman v Leviciach. Ten však umrel, keď mal Štefan rok. No po voľbách sa zásluhou svojho strýka stal vicišpánom a mohol sa oženiť s dcérou Adama Bešeňovského.

ADAM BEŠEŇOVSKÝ: II. bývalý vicišpán. Bol pýchou slávnej rodiny Bešeňovských.

Spočiatku nesúhlasí s tým, aby sa jeho dcéra vydala za Štefana Levického. No nakoniec sa svadba koná.

MATIÁŠ BEŠEŇOVSKÝ: známy vábnik pri reštavráciách. Vedel získať zemianstvo pre tú alebo onú stranu. Žije viacej zo zapredávania ako z poctivej práce. Každý, kto k nemu neprišiel s prázdnou rukou, „našiel ho takého akého ho chcel mať". Preto keď prídu zo strany Potockých, aby ho získali pre seba, pohotovo zavedie  reč na peniaze.

„...hľaďte Matiáša Bešeňovského preplatiť, bo to je figliar klincami vybíjaný a ten jediný je v stave nám svojou papuľou  všetko pokrižlikovať, bo má oči ako jazvec, vidí, i kde by nemal ...“

JÁN POTOCKÝ: „Ak pán Potocký bol hladný človek a zachádzal i so svojimi odporníkmi vždy zdvorilo, dobre vediac, že najmenší krivý  pohľad na zemana pred reštavráciou roznáša sa po stolici."  - stal sa I. vicišpánom

Autor v diele vykresľuje vtedajšie pomery v uhorskej stolici. Je to obdobie 30. rokov 19. stor. V popredí je boj o moc medzi dvoma zemianskymi rodmi - Potockými a Bešeňovskými. Zemianske voľby autor predstavil ako komédiu, v ktorej niet ani štipky vážnosti, aká by sa v tejto záležitosti vyžadovala. Autor poukazuje na nepekné vlastnosti (opilstvo, chamtivosť, klamstvo, vydieranie, podplácanie, podvádzanie), bez ktorých sa voľby nezaobišli.

Nezvíťazil program strany ale peniaze a podvod. Reštavrácia je zrkadlom prehnitého feudalizmu, jeho predstaviteľov a ustanovení.

Hlavné postavy zemanov - nie sú schopné veľkého činu, a preto tu nie je žiaden romantický hrdina. Ich konanie vyznieva humorne a smiešne a celkový charakter dokresľujú rôzne príslovia a porekadlá. Reštavrácia je obrazom zemanov, ktorých pokladá za prežitky spoločnosti, sú príťažou pre novú budúcnosť národa.

 Dejová línia je tu nie je ucelená, je oslabovaná odbočeniami, rozprávaním epizód, ktoré s hlavným dejom takmer nesúvisia. Reštavrácia nie je typickým romantickým dielom. Sú tu prvky romantizmu (prísaha a jej porušenie, trest zaň, intrigy a láska), ale namiesto skutočného boja ide len o hašterenie a namiesto veľkého konfliktu len o drobné úskoky. Jazyk diela je zaujímavý. Autor využíva slovník, frazeológiu ako charakterizačný prostriedok. Obraz zemianstva je vykreslený veľmi kriticky a presvedčivo. Upadá hospodársky i morálne. Postupne sa mení na vrstvu neschopnú povzniesť sa nad malicherné a sebecké záujmy. Jeho reprezentantom je najmä Matiáš Bešeňovský, najcelistvejšie vykreslená postava, ktorú charakterizujú slová:" Neukradnem, nemám, nezabijem, nebudem mať, a kde niet kostí, nieto sily."

- jazyk je ľudový, používa príslovia a porekadlá.

„Reštavrácia sa nedá preložiť do cudzej reči." (Ján Kalinčiak)

FRAZEOLOGIZMY

- sú ustálené slovné spojenia, napr. prirovnania, porekadlá, príslovia, ustálené slovné spojenia, napr. bežať ostošesť, streliť capa, vziať rozum do hrsti, tichá voda brehy myje, buchnúť klinec po hlavičke

- prenesený význam

V umeleckej literatúre sa frazeologizmy využívajú predovšetkých v epickej próze (ako prostriedok štylizácie hovorovosti al. jazyk. charakteristiky ľud. typu).

- funkcia: bližšie priblížiť, charakterizovať

a) ľudové (porekadlá, príslovia)

b) intelektuálne (čítať v knihe života)

c) europeizmy (vziať nohy na plecia, rozťať gordický uzol)

d) idiomy (od buka do buka, dínom dánom)

 

12. Dedina a jej umelecké stvárnenie v prózach M. Kukučína, J. G.  Tajovského a B. S. Timravy.

 Znaky slovenskej realistickej poviedky:

 - poviedka je malá realistická forma

 - umelecky stvárňuje realisticky (bez príkrasu) jednotlivé  udalosti zo života človeka

 - vystupuje v nej malé množstvo postáv, sú však vykreslené ako  skutočné ľudská charakteristika (Maco Mlieč, Ondráš Machuľa, Adam  Krt), do deja vstu­pujú vyformované, nevyvíjajú sa, a o ich živote  pred opísanou udalosťou sa au­tor zmieňuje iba ako by mimochodom

 - téma - z najrozličnejších oblastí života

 - z hľadiska umeleckej výstavby sa poviedka pokladá za voľnejší  útvar ako no­vela slov. lit.. Realistické poviedky a novely písali:  Vajanský, Kukučín, Timrava, Tajovský.

Slovenská dedina a život v nej sa odrazili v mnohých dielach slov.  litera­túry. Mnohí autori načreli do hlbokej studnice života  chudobného človeka, de­dinskej inteligencie, odsúdili život a  konanie chamtivých sedliakov.

No až realizmus (Tajovský, Kukučín, Timrava) odkryli pravú tvár  slovenskej dediny, dokázali kriticky poukázať na vtedajšiu biedu,  nešťastie, pokorovanú ľudskú dušu, odsúdiť maďarizáciu, zobrazili  postavenie inteligencie v národnom živote, poukázali na príčiny  vysťahovalectva a vojny.

Martin Kukučín (1860 - 1928)

- vlastným menom Matej Bencúr

- vyrastal v rodine oravského sedliaka a od detstva si osvojoval nazeranie a myslenie prostého dedinského človeka, dôkladne poznal všednú i sviatočnú tvár života na slovenskej dedine

- študoval na revúckom a martinskom gymnázium, lekárskej fakulty Karlovej univerzity, po skončení vysokej školy odchádza na ostrov Brač (do Dalmácie)

- r. 1907 odišiel do južnej Ameriky (mesto Punta Arenas), v zámorí prežil ako lekár obdobie 1. sv. vojny medzi chorvátskymi vysťahovalcami

- patrí medzi významných predstaviteľov slovenskej realistickej  lit. V jeho tvorbe sa prehlbuje sociálny kriticizumus i metóda  výstavby charakterov budo­vaná na analýze spoločensko - triednej  podstaty ľudských vzťahov. Vidíme to vo viacerých prózach tohto  obdobia, najmä v poviedkach Neprebudený, Keď Báčik z Chochoľova  umrie, Dies Irae.

Kukučín bol veľkým realistickým umelcom, ktorý opisoval prevažne dedinských ľudí, ich drobné problémy, ale aj vnútorný svet, ich radosti a starosti. Vo svojich poviedkach často opísal svoje zážitky, skúsenosti i poznatky zo stretnutia s mnohými ľuďmi.

Neprebudený

 Hl. postavy: Ondráš Machuľa - úplne najchudobnejšia spol. vrstva - husiar, Zuzka Bežanovie, stará Bežanka, Jano Dúbravovie - sedliaci.

 Témou je tragicky sa končiace úsilie "neprebudeného" Ondráša  Machuľu včleniť sa do života dediny. Je to dospelý človek  s detskou naivnou dušou. Príbeh sa odohráva v dedinskom prostredí.  Autor zobrazuje tragický príbeh du­ševne zaostalého Ondráša Machuľu,  ktorý naletel na žart Zuzky Bežanovie, ktorá mu povedala, že si ho  zoberie za muža a nechá Jana Dúbravovie. Tragickosť tejto poviedky  spočíva v tom, že Ondráš nevedel pochopiť, že to bol žart. Keď má  Zuzka s Janom svadbu tak tetka, u ktorej býval Ondráš ho zavrela  do ko­mory. Keď prišiel na svadbu tak tam vypukol požiar a Ondráš  pri záchrane Bežanovie husí zahynie. Smrť pre neho znamenala  vykúpenie.

DIES IRAE (Dni hnevu)

- nastolil v nej závažný problém doby: peniaze sa stávajú rozhodujúcim faktorom v živote rozvíjajúcej sa buržoáznej spoločnosti a podmieňujú v rozhodujúcej miere ľudské myslenie i konanie. Starého Sýkoru menia na úžerníka - netvora, nepoznajúceho ani rodičovskú lásku, ani prirodzené ľudské city, ani sústrasť s tragédiami. Viac ho zaujíma osud stratených peňazí ako osud vlastných dvoch synov. Cez túto postavu odsudzoval spisovateľ javy, ktoré prinášal kapitalizmus na slovenskú dedinu. Poviedka sa končí typicky kukučínovsky, harmonickým záverom.

Rysavá jalovica

- patrí k prvým poviedkam. Už tu je zrejmé, že má  záujem predovšetkým o zobrazenie života dedinského ľudu a že ho má  rád. Videl jeho pracovitosť, jeho schopnosti, ale uvedomoval si  aj jeho nedostatky - alkoho­lizmus, honbu za majetkom, závisť,  nezhody medzi susedmi.

IDEA: Autor živo, prirodzene, s jemným humorom vykresľuje človeka Adama Krta, ktorý sa pre svoje ľudské chyby a slabú vôľu dostáva do nezávideniahodných situácií. Kukučín sa snaží cez postavu Adama a cez jeho príbeh širšie rozviesť myslenie, reč a životný štýl dediny.

Kompozícia: Pri výstavbe Adama Krta využil súbor rôznych epizód (napr. epizóda so starou kravou, o ktorej majiteľ tvrdí, že je jalovicou, strata kúpenej jalovice, Krtovo stretnutie so strašidlom, pomýlenie si vlastného domu s Trnkovým), anekdot (anekdota o mrhanovských hodinách) a počutého rozprávania.

Súbor epizód, anekdot a počutého rozprávania ako ľudových prvkov využil nielen ako prostriedok situačnej komiky, ale aj ako základný prostriedok výstavby postavy, odhalenia jej obrazu, charakteru, jej vonkajších znakov, no tiež vnútornej psychológie.

Jadrom poviedky je komicky ladený konflikt medzi Krtom s jeho záľubou v pití a jeho prísnou ženou Evou. Riešenie konfliktu je rozprávkovo zmierlivé. Záver poviedky vyznieva ako výstraha pred alkoholizmom.

Postavy: Adam Krt je gazda, ktorý v zime šije obuv pre dedinčanov. Je nízkej postavy. Oči má čierne, nos chudý a dlhý, tvár chlpatú neoholenú. Hoci nebol ešte starý, predsa nemal ani jeden zub. Jeho pravá noha bola asi o 2 palce dlhšia než ľavá. Bol pracovitý, mal rád pálenku, ale aj svoju ženu, ktorej sa bál a nadovšetko ju poslúchal. Mal výraz krta.

Eva - pracovitá, prísna, panovačná, mala rada poriadok

Vedľajšie postavy: sused Trnka, jeho žena, mrhanovský richtár, jeho žena, Martin Šmálok, rodina Ferkovcov

„Starý pozor na kapce, aby si ich nepotratil, na cukor, kávu, med, bryndzu, mak, piepor, papriku, olej a sviečky nezabudni. A nechže sa ti hrnčeky nepobijú!" volala Eva za svojím mužom Adamom Krtom, ktorý práve poberal sa na jarmok, aby zaopatril domácnosť týmito maličkosťami. Kapce, ktoré sa mu nezmestili do tanistry, prevesil na ohromnú čugaňu a išiel na jarmok.

Z Adamoviec odišli už všetci jarmočníci, preto Krt musí ísť osamote. „Jarmoky pre Krta nemajú žiaden pôvab a príťažlivosť, keď Eva stojí mu tam vždy za chrbtom, odoberajúc utŕžené peniaze. Ale dnes je v Mrhanove jarmoček, a to je pravý jarmok pre smädnú dušičku Krtovi, lebo Eva nemôže ísť s ním."

V Mrhanove sa Krt rozložil pod stenou akéhosi známeho. Ešte ani obed nebol a Adam nemal už čo predávať. Pobral sa teda na tú stranu, kde predávali rožný statok. Tu sa dojednal na kúpe kravy s Martinom Šmálkom za 49 rýnskych. Krt pozval Šmalka na bohatý oldomáš, za ktorý utratil 2 rýnske. Keď vyplácal jalovicu zistil, že zle počítal peniaze a na jalovicu nemal dosť peňazí. „Meštek oľahčel o 2 šajnové rýnske, vyplatené za mastný oldomáš, napojený Šmálok a švec konečne odišli, potešujúc sa aspoň tým, že tak zadarmo k oldomášu prišli." Smutný sa pobral kúpiť to, čo mu Eva prikázala. Keď odchádzal z rýnku, uvidel suseda Trnku, s ktorým sa hneval pre kohúta, ako vedie jalovicu. Dobehol ho a pozval na pohárik na uzmierenie. Tam sa dohodli na kúpe jalovice. Krt dal za ňu 33 zlatých a za 3 šajnové vyplatil oldomáš. Keď ich videla Trnková, odviazala jalovicu spred krčmy a pobrala sa domov. Keď dvaja nešťastníci vyšli z krčmy, kravy tam už nebolo. Hľadali ju po celej dedine, i richtára navštívili. Ten ich iba vysmial. A opäť sa pohádali a išli domov každý sám. Keď Krt prišiel k bútľavej vŕbe, pri ktorej vraj strašilo, uvidel mátohu a snažil sa ukryť do otvoru vo vŕbe. Potom hodil po mátohe palicu, tá sa premenila na psa, ako si Adam myslel. Bol to však pes, ktorý niekde strčil hlavu do dbanky a nemohol ju vytiahnuť. Keď mátoha odišla, pokračoval v ceste domov. Namiesto domov prišiel k Trnkovcom. Dom sa mu nezdal, pobral sa ďalej, až našiel ten svoj. Eva ho privítala nadávaním. A keď zistila, že všetok tovar rozbil "horké slzy jej kanuli lícami". Krt zaspal ako drevo i ona sa pobrala spať. Ráno Krt vedel, že je zle. Čakal, kedy mu Eva začne nadávať. Keď sa dozvedela, že jalovicu kúpil od Trnku a vypil s ním mernô, zobrala mu peniaze, podala mu zafúľaný kožuštek rozkazujúc mu: „Obleč sa! Ber halenu, čiapku a palicu! Neukáž sa v dome, kým nedovedieš jalovicu. Von!"

Chudák Krt odel sa a poberá sa von. Vo dverách povedá: „Žena dobre sa maj! Už ma viac neuvidíš."

Krt odišiel nevedno kam. O chvíľu prišiel sused Trnka a povedal, že jalovicu má doma. Eve prišlo Adama ľúto, začala ho oplakávať. Trnka ho hľadal po okolitých dedinách, no nikde ho nebolo. Na Štedrý deň sa Adam vrátil. Krt sa obrátil k žene: „Eva, tu máš peniaze, čo som vtedy zatajil. Tu sú dve zlatky, v píle som ich zarobil. Od tých čias nikdy nik neuvidí ma piť. Vy budete svedkovia." Od tých čias sa stal Adam Krt váženým občanom Adamoviec. "Plniac verný sľub po návrate svojom urobený, nedotkne sa vôbec žiadneho nápoja, okrem vody."

román DOM V STRÁNI - v centre románového príbehu stoja dve rodiny - rodina starého "težaka" Mateho Beraca spod Grabovika a rodina statkárky "šory" Anzuly.

Vzťahy oboch rodín sa komplikujú láskou mladého statkára Nika Dubčica k težakovej dcére Katici. Mate Berac je rozumný a rozvážny sedliak, preto ho láska dcéry Katice trápi. V románe má Katicina láska svoje prebúdzanie, vyvrcholenie i postupný zánik. Kolízia ľúbostného vzťahu medzi Katicou a Nikom sa začína tam, kde sa Nikovo citové vzplanutie dostáva do protikladu s Katicinou vypočítavosťou a vtedy, keď u Katice vzrastá vnútorné presvedčenie o pevnosti a istote Nikovej lásky, začína u neho postupná citová dezilúzia, vyvolaná rozumovou úvahou. Cez uvedený ľúbostný príbeh (komplikuje ho ešte vzťah medzi Paškom Bobicom a Katicou na jednej strane a Nikom i Doricou Zorkovičovou na druhej strane) nám spisovateľ odhaľuje základnú dynamiku spoločenského procesu, charakterizovanú rozpadom rodového patriarchálneho života sedliactva stelesneného v type Mateho Beraca a jeho rodiny (symbolizuje ho Mateho smrť v závere románu) i splývaním statkárstva s podnikateľskou buržoáziou, ktorej životaschopnosť zachytáva v obraze vypočítavého, rozumove založeného Zandomeho.

Kompozícia: 4 časti

1. Vzplanutie lásky medzi Nikom a Katicou

2. Katicino úsilie vymaniť sa z vlastného sociálneho prostredia a Nikova snaha  priblížiť sa k težactvu.

3. Nikov rozchod s Katicou a úsilie šory Anzuly a obchodníka Zandomeho o jeho urýchlenie (Anzula pozve na obed Katicu, ale tiež dievča, ktoré ona vybrala  Nikovi za nevestu. Niko obe porovnáva a prizná si, že Dorica svojím pôvodom,  výchovou, spôsobom pohybovania sa, konverzáciou, duchaplnosťou prevyšuje težačku Katicu, ktorá je síce pekná, ale svoj sedliacky pôvod nezaprie)

4. Smrť M. Beraca - ako symbolický epilóg románu.

Hl. postava: Mate Berac - jeho životnou filozofiou bolo zachovávanie tradícií, pevné rozhodnutie neprotiviť sa pravde a rozumu, lebo "stálosti nemôže mať, čo nie je prirodzené". Je predstaviteľom patriarchálneho sedliactva, je silno spútý a zrastený s pôdou, verí jej, je jeho "matkou".

Smrť Mateho je symbolickou predzvesťou zániku patriarchálneho sedliactva i konca Nikovej lásky ku Katici, ktorá stroskotala na sociálnej nerovnosti.

V románe Dom v stráni sa jednoliatosť roľníctva ako spoločenskej sily začína narúšať. Katica sa búri i preto, že poznala mesto, Matija sa chce vydať za robotníka, syn Ivan chce odísť do Ameriky. Život začína byť komplikovanejším, nápor nových spoločenských síl nemôže zastaviť ani roľnícka patriarchálnosť a tradície. Tak sa postupne z Kukučínovho diela vytráca úsilie o harmóniu, spoločenské problémy sa komplikujú a vo väčšej miere sa začína objavovať v spisovateľovom diele motív dezilúzie. Preto sa v 2. časti románu častejšie stretávame s filozofickými úvahami.

Božena Slančíkova-Timrava (1867 - 1951)

- učil ju otec, neskôr navštevovala dievčenský ústav v Banskej Bystrici

- svoje liter. vzdelanie si dopĺňala čítaním domácej i svetovej literatúry

- vyrastala na vrchárskej dedine horného Novohradu, narodila  sa v rodine fa­rára Pavla Slančíka. Preto poznala dedinský život a  vzťahy medzi ľuďmi. De­din­skú tematiku spracovala v prózach  Ťapákovci, Na jednom dvore, Márnosť nad všetko a iné - nastoľuje v  nich problematiku kapit. novohradskej dediny a jej odraz vo vedomí  ľudí.

poviedka ONDRO KARMAN. V nej opisuje opičenie sa dedinského človeka po pan­skej spoločnosti. Ondro Karman sa stal cestárom a odrazu sa zmenilo jeho sprá­vanie, jeho reči i jednanie s ľuďmi. Zmenil sa ("Sfajnel") tak veľmi, že kos­tolník pri rozhovore s miestnym farárom ho nazve "maškarou". Je to ostrá sa­tira, bičujúca „popanšťovanie" prostého ľudového človeka. Všetky tieto črty a poviedky z počiatočného obdobia majú monografický charakter, zobrazujú väčšinou jednu postavu, alebo typický príbeh.

Dievčenské postavy jej poviedok (Bez hrdosti) žijú väčšinou dvojakým živo­tom. Navonok sa správajú tak, ako sa to vyžaduje v spoločnosti, no vnútorne nesúhlasia s prázdnotou jej života, s malichernými záujmami a starosťami jej príslušníkov i s egoistickou morálkou. Preto sú v Timraviných črtách, povied­kach a novelách také časté vnútorné monológy, preto sú časté aj vnútorné deje obyčajne prelínajúce sa s dejmi vonkajšími.

 

 Ťapákovci

 Medzi najkritickejšie poviedky našej literatúry patria  Ťapákovci, kde pranieruje zaostalosť a zápecníctvo. Ťapákovci žijú  patriarchálnym životom. V jednom dome sa ich tlačí 16 - sú  nedružní, málovravní, novoty ich nezajímajú, držia sa kŕčovite  toho čo im zanechali dedovia. Z Ťapákovskej rodiny sa vymy­kajú dve  postavy Iľja - zvaná kráľovná, Anča - zmija.

Ťapákovci žijú patriarchálnym životom. V jednom dome sa tlačia šestnásti, sú leniví, málovravní, novoty ich nezaujímajú, držia sa kŕčovite toho, čo im zanechali dedovia. Z ťapákovskej rodiny sa vymykajú dve postavy: tridsaťročná stará dievka kalika Anča - zmija a Iľa-kráľovná. Základný konflikt poviedky vy­tvára napätie medzi Iľou, snažiacou sa zmeniť zaostalý, primitívny život ťapá­kovskej rodiny a ostatnými príslušníkmi, včítane jej nerozhodného muža. Nako­niec sa jej podarí presvedčiť muža Paľa a po mnohých nedorozumeniach prechá­dzajú do nového domu. V poviedke teda už ide o konflikt založený na dvoch od­lišných názoroch na život, pričom jeho riešenie vyznieva jednoznačne v prospech modernejšieho a kultúrnejšieho spôsobu života na slovenskej dedine.

Vonkajší dej poviedky (konflikt Ťapákovcov s Iľou) dopĺňa vnútorný dej (životná tragédia Anče - zmije). Obe sa navzájom prelínajú a doplňujú. Anča - zmija patrí k najtragickejším postavám v Timraviných poviedkach. Jej charakter je poznačený vnútornou protirečivosťou (je citlivá, až nežná, ale osobné ne­šťastie ju robí zádrapčivou a drsnou) i kontrastom (túži po láske a vlastnej rodine, ale zostáva jej len vyšívanie pre nevesty a bôľ z radosti iných).

V tejto, ale aj v ostatných dedinských prózach využila autorka niekoľko spôso­bov pri vytváraní postáv. Najjednoduchším bol spôsob využitia miestnych prezý­vok a prezývok pridávaných k menu (napr. Anča - zmija, Iľa-kráľovná a pod.), vystihujúcich spravidla základnú charakterovú črtu.

Zložitejšie boli charakteristiky objektivizované, t.j. podávané tak, akoby o jednotlivých osobách informoval na deji nezúčastnený dedinčan. Najdokonalejšia je charakteristika vyslovovaná samotnými postavami, funkčne zapojená do rozví­jania vzťahov a konfliktov v poviedke, a tak postupne prerastajúca do charakte­ristiky spoločensko-triednej. Takýmito postupmi sa podarilo Timrave vytvoriť jedinečné typy, figúry i figúrky z novohradskej dediny i umelecky náročný obraz psychologicky a sociálne diferencovaného dedinského kolektívu.

novela SKON PAĽA ROČKU

Paľo Ročko - chudobný, biedny človek

Zuza - Paľova žena, pekná, mladá, prísna

Mara - Paľova matka

- V tejto poviedke zachytila autorka na osude slov. človeka dýchajúceho atmo­sféru povojnového života, poznačeného náladami živelnej vzbury i revoluč. myš­lienkami doby, dôsledky deformačného vplyvu biedy a chudoby na citovú i mravnú stránku ľudského života. Nastolila tu problém plnohodnotných vzťahov ľudí, otázku poranenej ľudskosti, mravnej očisty človeka, ktorý tvárou v tvár smrti zvažuje svoje činy, ich dôsledky a príčiny.

- autorka využíva princíp prelínania vonk. a vnút. deja, doplňovaný kombináciou dvoch časových línií: prítomnosť udalostí a dejov odohrávajúcich sa v minu­losti, ale cez vedomie Ročkovo zasahujúcich aktívne do súčasnosti, do jeho mys­lenia i činov.

Paľo Ročko ochorel, hneď ako dostaval dom, do ktorého zakázal čo len krok spraviť svojej matke, lebo ho ničím nepodporovala. Jeho žena Zuza, ktorá bola mladá a pekná nebola spokojná, že jej muž leží v posteli, keď bolo ešte veľa práce okolo domu. Medzi sebou sa škriepili a Zuza ho poháňala neustále praco­vať. Myslela si, že jej muž si chorobu len namýšľa. Ale tak to nebolo. Paľo, keď už nemohol znášať, ako ho žena neustále vyháňa do roboty, musel ísť na pole tĺcť skalky aj s bolesťami. Bol veľmi slabý, unavený a tak stratil rovnováhu a zvalil sa bez vedomia na zem. Zuza bola na trávu pre kozy, navarila a čakala na Paľa. Pritom rozmýšľala nad jeho matkou, s ktorou sa hnevala, nad tým ako si nedala nikomu zabrániť, keď sa vydávala. Bola taká zamyslená, že nezbadala su­seda báčika Ondreja, ktorý priniesol vyrúteného Paľa v plachte ako poleno. Pre­ľakla sa, že je mŕtvy, obložila ho teplými prikrývkami, naznášala lieky, aby čím skôr ozdravel a mohol pracovať.

Paľo musel ležať. Zuze sa nepáčilo ani jeho polihovanie ani choroba a v duši uznávala, že je potrebné pracovať, lebo ak sa oddá chorobe, tak skoro ne­ozdravie. Paľo chcel žene pomôcť, ale nemohol. Trpel takou bolesťou, že už po­mýšľal na doktora, ale nevedel akoby sa k nemu dostal. Vedel, že pán farár by dal koč a že by mu aj pomohol keby ho Paľo neoklamal a nenadával naň. Choroba mu nedala už ani spávať, upadol do horúčky a začal blúzniť. Zrazu sa mu zažia- dalo polievky z fary a posielal pre ňu Zuzu. Najskôr odmietala, lebo sa hanbila ísť na faru pre klamstvo. Klamala muža, že tam bola a nechceli mu ju dať. Ne­skôr, keď videla, že mu je horšie, prosila ľudí, aby išli za ňu prosiť na faru o polievku. Nikto nechcel ísť, lebo každý vedel, že oklamali farára. Keď sa dozvedeli o Paľovi na fare, poslali ku nim slúžku aj s polievkou. Paľo ju z chuti zjedol a bol rád, že im farár odpustil. Zuza si myslela, že ho polievka uzdraví. No mýlila sa. Jej muž práve prišiel na koči od farára. Bol u doktora. Mal ísť na operáciu, kým nebude neskoro. No Paľo nešiel. Preležal i ďalšie dni v horúčke a naďalej blúznil. Teraz už nechcel polievku z fary. Chcel vidieť svoju matku, ktorú vyhnal z domu a udobriť sa s ňou ako s farárom, lebo vedel, že čoskoro umrie. Zuza bola zľakaná a nevedela čo robiť. Keď sa už nemohla po­zerať na Paľa ako trpí a volá na mater povedala si. „Už nedbám o nič. Pretrpela som pri jeho boku i viac zlého, dotrpí až do konca, keď si ho na truc všetkým vyvolila." Zuza šla a vyrozprávala materi, s ktorou sa hnevala ako je s Paľom zle, že ju chce vidieť, no ona povedala: "Ja sa nezmilujem a nezľúbi sa mi". Zuza odišla domov. Paľo chcel ísť na operáciu, ale už to mal zanedbané a tak ho neoperovali. Už mu iné nezostávalo ako čakať na smrť v posteli. Neprestajne kričal na mater. Zuza chodila za ňou, ale zbytočne. Až keď jej začali dohovárať susedia, aby mu odpustila a išla za ním začala rozmýšľať a uvedomila si, že mohla byť lepšou matkou, lepšie sa správať k synovi, nestarať sa koho si vezme za ženu. Po týchto výčitkách jej nedalo neísť k smrteľnej posteli svojho syna. Po príchode materi do domu sa Paľova tvár premenila, bola zjasnená, akoby videl krásne zjavenie. Jej ubiedená tvár prijala mäkký výraz tváre. Bolo jej ľahšie, že mu mohla odpustiť. Paľo žiadal k sebe ešte aj ženu s malým dieťaťom a potom už zavrel oči. Na jeho tvári sa rozlial pokoj.

„Oddýchne si už teraz, a potom ...potom zas na strašnú muku, kde sa mu ukáže v poslednej hodine mŕtvy otec. No Paľo sa viac nezobudil - toho tretieho kríža bol zbavený."

Téma: zobrazenie dediny a pomerov na dedine.

Hl. myšlienka: zlé majetkové pomery dokážu zničiť aj ten najkrajší cit dvoch ľudí - lásku, ktorú nedokázali zničiť rodičia a okolie. Túžba človeka po zmie­rení vo chvíli, keď vie že jeho život sa chýli ku koncu.

„láska sa pri biede minula"

„veď len preto zhrešil, že bol v biede"

„ľahko majetnému byť dobrým"

„Ale keď niet ani toho najpotrebnejšieho, človek do hriechu ľahko upadne. Tam je po láske, tam je v rozpore s celým svetom."

Paľo sa búri proti svojmu trpkému údelu ("načo je chudobný človek?") i proti nespravodlivosti v spoločnosti ("Celý jeho život je lopotiť, slúžiť, pracovať - druhému"), ktorá zahubila aj jeho lásku.

Paľov individuálny protest signalizuje nové myšlienkové prúdy prenikajúce na slovenskú dedinu, no vyúsťuje do beznádeje a tragiky vyplývajúcej z blížiacej sa smrti.

Dielo Boženy Slančíkovej-Timravy dozrelo v samote novohradských dedín. Po­znala ako málokto drsný vrchársky život a zobrazila ho neúprosne pravdivo. Po­stŕhala všetky ilúzie a falošné predstavy o živote vidieckej inteligencie a jej vzťahu k ľudu. Vo svojom diele sa prejavila ako originálny umelec. Vytvorila typ psychologickej a spoločensky analytickej poviedky, pričom využila svojrázne umelecké postupy i osobitý ironický tón.

JOZEF GREGOR TAJOVSKÝ (1874 Tajov BB- 1940)

- patrí k vrcholným zjavom 2. vlny slov. realizmu

- bol najstarší z desiatich detí

- študoval v Banskej Bystrici, v Kláštore pod Znievom a na OA v Prahe

- vyrastal u svojho starého otca Štefana Grešku (dobrák od kosti, pracovitý a veselý človek). Tajovský si od neho odnášal hlboký zmysel pre pochopenie  životnej filozofie prostého dedinského človeka.

Niektoré jeho prvé črty mali národopisný charakter. Postupne však začína sám umelecky stvárňovať krátke výjavy a príbehy zo života slovenskej dediny a svoje prvé črty a poviedky zhrňuje do knižných zbierok: OMRVINKY a Z DEDINY.

V týchto začiatočníckych prózach nejde ešte o zložitejšiu fabulu, či kompozíciu, ale väčšina z nich má dokumentárny charakter. Spravidla ide o monografický analytický typ poviedky, ktorý sa stáva základným žánrovým útvarom Tajovského tvorby i neskôr. Rozprávanie autora sa koncentruje okolo určitej postavy, či príbehu. Príbeh rozpráva často niektorá zo zúčastnených postáv, prípadne vystupuje v poviedke i sám autor ako rozprávač priamo zúčastnený v deji. Uvedený kompozično-štylistický postup priameho rozprávania umožňuje autorovi v plnej miere využiť spôsob ľudovej hovorovej reči, zvyšuje emocionálnu pôsobivosť i vernosť umeleckého zobrazenia skutočnosti.

Súbor poviedok z knihy ROZPRÁVKY svedčí o zrelom talente spisovateľa. Už v týchto poviedkach sa objavuje ostrá kritika súvekých sociálnych pomerov na dedine i obraz dôsledkov biedy a chudoby pre citový a mravný život ľudí.

Napr. v poviedke: PASTIERČA - zobrazil autor tragédiu "nerovnej" lásky medzi bohatým richtárovým synom Samkom a chudobnou sirotou po dedinskom pastierovi - Zuzkou. Spisovateľ v nej v umeleckej skratke podáva "filozofiu života" dedinského človeka, jeho náhľady, jeho vnútorný svet.

Poviedky a črty z rokov 1902-1903 zhrnul Tajovský do knihy BESEDNICE.V prózach tejto knihy si autor všíma život najbiednejších. Takým je aj sluha MACO MLIEČ z rovnomennej poviedky. Maco prišiel do služby k bohatému richtárovi ako osemnásťročný mládenec. Slúžil u neho po celý život za jedlo, šaty, tabak a prísľub, že ho doopatruje do smrti. Maco rád opatroval kone. Aj keď neboli jeho, staral sa o ne ako o vlastné. Keď mu jedny kone ostareli, kúpil mu gazda nové. Raz podvečer viezol gazdu do mesta. Mladé nevycvičené kone sa mu splašili. Maco spadol a zlámal si nohu. Gazda ho dal i do špitála liečiť, lebo škoda by bolo o takého robotníka prísť, ak by sa mu to doma malo zle vyhojiť. Vyliečil sa, ale noha ostala krivá. Nebol už súci ku koňom a potom i roky prichodili, prišlo mu robiť na voloch. O pár rokov však nevládal už ani volom jarma na šiju uložiť, tak opadol. Gazda premyslel teda tak, že ho dá ku kravám. V jeseni počal Maco polihovať na poli i doma. Zima, dych mu počalo stavať, v nohe ho tiež štiepalo.

Tak bolo do Vianoc. Po Vianociach prišla tuhá zima. V teľatinci bývalo mu zima, tak sa na noc pozakrýval handrami. I do jedla ho už museli súriť. Maco cítil, že sa blíži jeho koniec. Večer šiel ešte za gazdom, lebo ho svedomie trápilo. Gazda mu oznámil, že on mu je dlžný ešte trinásť grajciarov. Maco sa uspokojil, rozlúčil sa s gazdom i gazdinou a odišiel. Ráno ho našli mŕtveho. „Gazda vystrojil mu krásny pohreb, s kňazom a odobierkou, na  truhle bolo ešte aspoň naposledy spravodlivé meno Macovo, i kedy  sa narodil a umrel, že richtára celá obec pochválila, len sluhovia  v obci si povrávali, že však ho mal za čo pochovať."

- poviedka je z dedinského prostredia, ale dôraz dáva aj na  sociálne pomery alkoholizmus, zastaranosť, poverčivosť,  konzervatívnosť. Autor v príbehu sám vystupuje, ale nerobí závery.

Tajovský v poviedke jasne odhalil dva protikladné svety na dedine: boháčov a chudobu. Ešte žijú obidva svety vedľa seba bez otvoreného konfliktu, preto aj vzťah medzi Macom a richtárom má viac charakter paradoxu než zrážky, no sociálne pomery na prelome storočí, ako ich zobrazil Tajovský, signalizujú jej blížiacu sa nevyhnutnosť.

SPOD KOSY, TŔPKY, ZBOHOM

- autor rozširuje tematickú oblasť svojich próz o celý rad ďalších sociálnych javov, ako napr. vysťahovalectvo, premenu poľnohospodárskeho robotníctva na továrenské, narastanie národného i triedneho povedomia a pod.

poviedky MIŠO, HORKÝ CHLIEB, NA CHLIEB, MAMKA PÔSTKOVÁ.

V poviedke MIŠO autor zaznamenáva dôsledky krízy v živote predprevratovej spoločnosti, keď mnoho chudobných ľudí zápasilo o holú životnú existenciu. Podobný je aj osud poľnohospodárskeho robotníka Miša, ktorý sa po prepustení zo služby uchytí načas v práci u mäsiara, neskôr prejde do fabriky, robí prácu sezónneho robotníka a nakoniec končí ako žobrák na ulici. V slovenskej predprevratovej literatúre niet otrasnejšieho obrazu sociálnej i mravnej biedy zavinenej buržoáznym systémom, než je v uvedenej Tajovského próze.

V poviedkach HORKÝ CHLIEB a MAMKA PÔSTKOVÁ sa do centra rozprávania dostáva utrpenie žien. Obe boli ostrou kritikou falošnej ľudomilosti a humánnosti buržoáznej spoločnosti.

11b) (základné znaky)

Kukučín - humor

Tajovský - kritika, vinníka hľadá niekde inde (nie v ľude)

Timrava - vinníka hľadá aj v ľude, ostrý kriticizmus, vytvorila typ psychologickej a mal. poviedky

11c)

Gazda - maco -opisný slohový postup, funkcia: lepšie priblížiť charakter postáv

11d) Osobný posudok

- prikladá sa ako dodatok k žiadosti o zam., predchádzajúci zamestnávateľ, píše ho, kto osobu dobre pozná, zostavuje ho 1 alebo viac osôb - nepárny počet

Osnova:

1. Ako dlho poznám menovaného

2. Pracovné zaradenie, výsledky, vzťah k práci

3. hodnotenie (aj ostatn. ľudí), (v minulosti aj politické postavenie)

4. vzťah k spolupracovníkom

5. dôvod, pre ktorý sme posudok vypracovali („na žiadosť menovaného“, ...)

6. dátum, podpis, pečiatka

 

„L. C. sa narodil 22. 6. 1979 v Pov. Bystrici. Jeho otec je robotník, matka učiteľka v materskej škole v Pov. Bystrici.“

„Menovaného som poznal počas 4ročného štúdia v škole ako výborného študenta, nadaného aj usilovného. Každý ročník absolvoval s vyznamenaním“

„L. C. bol 2 roky predsedom triedy. Úspešne pracoval v resuscitačnom krúžku. Mimo školy je členom teniskového oddielu.“